“Monarská alej sa nachádza na rázcestí medzi Chorvátskym a Slovenským Grobom, 0,5 km od termálneho prameňa. Zo západnej strany susedí s prírodnou rezerváciou Šúr, ktorá sa nachádza na rozlohe 370 ha. Šúrska rezervácia je domovom chránených plazov, obojživelníkov a vzácnej flóry. Pre túto oblasť je typický barinato-slatinný jelšový les s rašeliniskom a dubovo brestový les známy ako Panónsky háj. „
S alejou, o ktorej tu bude reč som sa zoznámil asi pred piatimi rokmi, krátko po tom, ako sme sa prisťahovali do Chorvátskeho Grobu. Vo svojej prírodnej vznešenosti korún stromov a zároveň ľudskej biednosti smetiska okolo, obojstranne lemovala jednu z ciest v krajine rovnej ako placka. Placka šírych polí, kde je pomaly zaždý ker, či bilboard krajinotvorným prvkom, tobôž taká alej!
Táto alej sa svojou mohutnosťou mohla porovnávať s inými v okolí, ale do rozvinutia plnej krásy jej ešte čo to chýbalo. Medzi stromami bola zarastená všakovakým krovím a to krovie bolo navyše obhádzané smetím najrôznejšieho druhu. Človek dedinský postsocialistický, možno aj mestský, ju nepretržite zásoboval všeliakým haraburdím. Preto boli prvé kontakty s ňou skôr nepríjemné. Pri jazde bicyklom bolo vhodnejšie udržiavať zrak a čuch orientovaný smerom k oblohe.

Naštastie onedlho zasadol na dedinský trón nový človek, ktorý si robil starosti, ale zároveň mal pozitívny vzťah k poriadku a čistote. Využil šikovné ruky nezamestnaných a dal alej vyčistiť. Podarilo sa to, alej opeknela a prejazd ňou sa stal ozajstným príjemným zážitkom. Potom dokonca niekto orezal vyschnuté konáre a alej bola slušne pripravená na život v prudko sa rozvíjajúcej motorizácii a urbanizácii v krajine.

Koncom leta 2006 na jej začiatok zasadili do zeme bilboard z veľkým nápisom: “Monarská alej“. Až vtedy som sa dozvedel, že ona má svoje meno a podľa nej pomenovali aj vedľa ležiace pole na ktorom sa čoskoro má začať výstavba niekoľkých ulíc rodinných domov. Postupne, občasne prechádzajúc alejou, bolo možné na poli vidieť čoraz väčšiu aktivitu so zemou pracujúcich strojov. Až raz, a na ten obraz tak skoro nezabudnem, prechádzam alejou, a aleji nikde. . . . !

Jednoducho zmizla. Krovie, ktoré obrastalo alej sa naďalej neporušené zdvíhalo zo zeme a medzi ním trčali odpílené pne stromov. Rozhádzané konáre, roztrúsené piliny... a v duši otázky, spomienky, smútok.. . ...

Važ. pan Kopernicky aj mne je to velmi luto mna sa totiž nikto nepytal ci
suhlasim s vyrubom tej krasnej aleji ja placem spolu s vami. Alej patri
regionalnym cestam. Bohužia toto som nemohol zastavit taketo kompetencie nemam
Starosta, pozdravujem vas

Idem krajom, kráčam cestou, pod oblohou nekonečnou.

Samé polia, sem-tam stormy, na obzore nové domy.

Pozerám sa, idem ďalej. Zarazím sa, kde je alej ?

Haló, haló,je tam alej?Haló haló,volám ďalej!

Darmo si ja vykrikujem,nie je alej, nie je ďalej.Celá mŕtva v poli leží,veru tak je, veru hej!

Konáre popri ceste ako kosti rozhádzané.Spílené pne ako lebky do zeme zatlačené.

A hneď za týmto cintorínom šíre pole klíči. Neprejdeš tadiať už kombajnom, billboard sa tam týči!

Za ním stroje, mechanizmy, rýpu v zemi divoko. Bo čochvíľu tam vyrastú, tucty domov široko.

Pekne v radoch vôkol cesty ako rady stromov. Nová alej tam vyrastie, zbudovaná z domov.

Stará mŕtva, nová vzíde. A nie veru hoická, že. Jedna alej pominula, nová sa tam ukáže.

Deti matku nepoznali, ako huby vyrástli. Po kom sú však? Nikto nevie. Na korene zabudli!
