V poslednú januárovú sobotu bola tá príležitosť. Svätojurský vinohradnícky spolok na tento deň zorganizoval štvrtý ročník dňa Svätojurských pivníc. V starých pivniciach sa zišli ľudia strednej až mladej generácie, aby vychutnali vína vo svojej najlepšej zrelosti.
My sme sa autobusom cez Pezinok dopravili na miesto činu. Iba pár krokov od zastávky sa nachádzala pivnica s číslom 13. Myslím, že to nebola nešťastná voľba začať práve tu vo "vinárskych závodoch".
Veľká rožná budova patrila v časoch vrcholu vinárskej produkcie Vinárskym závodom. Dnes sa v jej priestoroch a rozsiahlych pivniciach vyrába víno, ktoré na etiketách nesie dve mená: Chowaniec a Krajčírovič.
Pri pohľade na rady nových lesklých nerezových tankov pekne v radoch zoradených nejednému vinárovi preblysnú hlavou myšlienky o vlastnej malosti. Moderná technológia je tu osadená do priestorov, z ktorých ešte nevyprchal duch socializmu. Štýlová elektroinštalácia, zabudnutá tabuľka brigády socialistickej práce, ... .
Zaujímavý pohľad bol aj na priestor výpustu z nejakých bývalých veľkých nádrží, vykachličkovaný a ozdobený hroznovým vzorom. Ale, výroba vína v takom množstve asi celoročne nedáva majiteľom hlboko spávať, celé to musí perfektne šľapať a točiť korunky. O tom svedčila aj šírka a kvalita ponuky vín na mieste. Mňa tu zaujal Tramín červený, ktorý bol úplne iný ako ten môj.
Ďalšie pivnice sme zobrali po rade ako sme išli hore námestím. Prvá na rane bola pivnica v "Kamennom dvore".
Túto pivnicu vlastnia na vinárske pomery mladí manželia Miklovičovci. Hoci je pivnica historická, pôsobí mladým, sviežim a čistým dojmom. Rovnakým dojmom pôsobia aj ich vína. Záujem o ne nebol malý, chvíľu nám trvalo kým sme sa dobojovali k "pultu". Miklovičovci majú záľubu v starých pieckach, videli sme ich tam niekoľko, o jednu som sa skoro popálil. Biele steny pivnice boli zaujímavo osvetlené a v celom priestore pivnice bol umiestnený starobylý inventár a dekorácie, okrem zadnej steny kde bola plocha obsadená hudobnou aparatúrou na večerné vystúpenie "Karpatského horkého". Toho sme sa žiaľ nedočkali, inak by sme potom museli ísť domov peši cez tmavý zamrznutý Šúr. Brŕ!
Vyškriabali sme sa po strmých drevených schodoch z pivnice nahor cez dvor na ulicu. Tam nás o pár domov vyššie čakal ďalší zostup. To už malo iný charakter, aj farbu. Pivnica stará v pôvodnom stave muriva. V nej dominoval pán Herda, veselý, zhovorčivý. Sekundovala mu jeho pani, jej ďakujeme za chlebíky s výbornou pomazánkou. Na stenách boli rozvešané všeliaké historické vinohradnícke pomôcky aj so stopami modrej skalice. Reč bola o putňovom rozprašovači visiacom na stene oproti, ktorého názov sa pán domáci zdráhal pred manželkou vysloviť.
Napokon sme sa ho dozvedeli ... a dozvedel som sa aj to, neskôr, že v tejto pivnici sa natáčalo Hečkovo Červené víno. Niekto zabudol zavrieť dvere a denné svetlo nás výlákalo vybehnúť hore po betónových schodoch von za ďalšími zážitkami.
Ale o tom až nabudúce.
