V meste to naozaj žilo. Preplietli sme sa cez plný chodník a na rohu Vinohradníckeho domu sme sa zvrtli nahor. Menšia prechádzka bola vhod aj napriek mrazivému večeru. Vybrali sme sa navštíviť pivnicu Poľnohospodárskeho družstva v podzemí Pálffyho kaštieľa. Osmička.
Kedysi dominantného producenta hrozna a výrobcu vína. Dnes, ako po splave divokej rieky, nachádzajúceho sa niekde úplne inde, dole. Pivnicu som poznal už z minulosti. Dlhé klenuté chodby s nerezovými, ale aj so starými drevenými veľkými sudmi. Chodili sme tam pre víno, ktoré nám družstvo dávalo za prenájom vinohradov. Nebola to však vždy výhra. Ich červené, ktoré farbilo skoro ako atrament, nie vždy dobre sadlo v bruchu.
Dnes nebola pivnica prístupná, otvorili iba vedľajšiu sálu. Tá pôsobila chladným socialistickým dojmom a nielen dojmom, bolo tam naozaj chladnejšie ako v iných pivniciach. To ale navadilo sediacej skupinke, tá sa zabávala a snažila zahriať celú miestnosť. Na jej stenách visela divná výzdoba. Vyťaté hlavy viniča. Žeby to mal byť nejaký symbol?
Nuž, ako som zisti, od "vitality" družstva závisí osud mnohých vinohradov, ktoré boli vrátené pôvodným vlastníkom. Keď som sa ja pokúšal vybaviť na družstve nejaké služby, napríklad kosenie, bolo mi povedané že na to nemajú prostriedky.
Dlho sme sa nezdržali. Po koštovke zopár bielych vín sme vyšli po schodoch von. Dokonca ani na poslednom schodíku sme nezakopli, vďaka jeho výraznému označeniu.
Po chvíli sme sa znova zvrtli okolo rohu Vinohradníckeho domu. To sme už vedeli kam máme namierené, logika fungovala.
Išli sme do pivnice s číslom 4: Ladislav Kautz v Kautzovej pivnici na Kautzovej ulici číslo 1. 3 krát Kautz, to niečo znamenalo! Kto bol Dr.Kautz, to sme sa dozvedeli dole v pivnici na informačnom paneli. S Ladislavom sme sa skontaktovali cez jeho vína v širokom spektre. A pivnica, to bol skvost! Niečo ako živé múzeum.
Na rozdiel od ostatných, ktorými sme prešli, bolo vidno že v tejto pivnici sa víno dnes aj vyrába a vyrába sa tu už dlho. Predná, hlbšia a väčšia časť je na školenie a skladovanie vína, v zadu sú drevené schodíky do vyššej časti, ktorá je prešovňou. V nej dominuje obrovský historický drevený preš s dreveným šnekom postavený pozdĺž zadnej steny.
Dajú sa tu nájsť aj menšie kovové, drevené, aj hydraulické lisy, ako aj ručný mlyn na hrozno prerobený na elektromotor. Je tu aj zabudovaná veľká nádrž z Klosterneuburgu s dvoma hevermi, ktoré už zjavne dlho neboli použité.
Iné dva hevere, ale o poznanie čistejšie, sa nachádzajú v hlavnej časti pivnice zavesené na riadnom drevenom sude. Ten bol najväčší aký som dnes videl. Okrem veľkých vecí tu bolo viac zvláštnych technických zariadení, aj mnoho iných drobností.
Veru, bolo čo obzerať a fotiť, iba jedna fotka ostala rozmazaná a to práve tá, na ktorej pózuje sám gazda za pultom svojich vín.
To bol asi nejaký signál, že už stačilo a tak sme prešli popod štýlový luster vo vstupnej časti pivnice a schodami nahor na svieži januárový vzduch.
Už v úplnej tme sme prešli dole Bratislavskou povedľa pivnice s číslom 3, tam iba nazreli do miniokienok od ulice, zvrtli sa na rohu a u Chowanieca s Krajčírovičom sme si ešte vyzdvihli poslednú fľašku.
A už sme v Pezinku, kde prestupujeme na iný autobus. Po Juri vyzerá dnes večer Pezinok ako tiché zaspaté mestečko.
Na druhý deň ráno som si v príjemných spomienkach na predchádzajúci večer zoradil k sebe prinesené tri "suveníry". Rýnsky rizling a Rulandské šedé od Mariána a Waltera Pajera a Cabernet-Merlot od Chowanieca s Krajčírovičom.
