Sú to zvláštne mraky. Mraky cudzích hriechov, ich tučných brúch, ich mastných obchodov, ich dlhov a predlhov, ich mnohoročných úrokov a prežratých rokov. Veru cudzie, nie však naše, my podkriváňci, roky počúvajúc sľuby o blahu našich detí, sme sa tu pre to nechali dlho riadne opaskom popriťahovať a od cenných statkov "oslobodzovať", všetko "ozdravovať", aby nás takto čistých, zdravých a štíhlych mohli tí cudzí matersky objať bez zašpinenia.
Objali nás tuho, bratsky, až nám to vyráža dych. A stále tuhšie a k tomu aj tie chmáry! Chcú, za ich hriechy, aby sme si pritiahli ešte tuhšie, aj našim deťom, a zabudli na dávne sľuby.
Vojská valu tak plieniť náš kraj prišli a ako to býva u nás zvykom, mnohých z našich, prezliekačov, poklonkovačov, bezchrbtovcov, lokajov, aj tú dámu, si za spojencov našli. A tak nerovný zápas sa nad hlavným mestom vznietil.
Bolo to kriku, bolo to sváru, žvástov a falše zas. Bolo nás málo, ale stáli sme pevne s Levím srdcom v hrudi! Zahnali sme ich, dáma im z koňa spadla, válov sa prevrátil, stiahli chvost a sami si na seba hanbu privolali.
Radili sa títo v noci a radi si naraz na červeného spomenuli. Nebolo tak bitky koniec, a tak aj s posilou sa o dva dni vrátili. Zvalili všetky hodnoty a ich val prevalil aj nás.
A my ďalej? Ako je zvykom, stiahli sme sa do hôr až do jari. A potom, na jar, bude sa znovu spočítavať... v povalenej zemi.
