V nedeľu, 4.novembra sme v poludňajších hodinách navštívili Nitriansky hrad. Pri vstupe bránou do jeho areálu som ešte netušil akú symboliku vo vzťahu minulosť - prítomnosť vo mne táto návšteva zanechá.
Zvláštne bolo to, že po celú dobu nášho pobytu na hrade, čo bolo najmenej 20 minút, sme nestretli ani jediného živého človeka, katedrála bola zamknutá, dokonca aj v informáciách sme našli iba lístoček:"Som na obede.".
Na druhej strane bola otvorená krypta pri studni, ťažký kamenný poklop bol položený bokom od jej vchodu.
Mesto mŕtvych!
Aká symbolika. Niekdajšie živé centrum vlády Slovákov je dnes, tak ako som ho zažil, mŕtve! Síce čisté, pekne upravené, zreštaurované, ale bez života, bez moci, bezmocné. Je zrkadlom vlády Slovenska v dnešných dňoch.
Štátnosť, ktorú sme vytúžene získali "mečom" pred pár rokmi, sme neskôr, po dlho plánovanej kampani ochotne odovzdali iným. Dnes sa o vážnych veciach nerozhoduje na Slovensku, ale ďaleko za našimi hranicami, ďaleko od možnosti ovplyvniť to.
A tak sa dnes ľudoprázdny a bezmocný Nitriansky hrad týči nad slovenskou krajinou.
