Vďaka rozvinutým komunikačným technológiám sa k nám dostávajú informácie najrôznejšieho druhu, ktoré o súčasnom svete mnoho vypovedajú. Každý ich vníma vlastnou optikou a individuálne spracováva. Mnohí nad tým ďalej premýšľajú, dávajú veci do súvislostí a vytvárajú obrazy možnej budúcnosti.
Pýtajú sa: Čo je to za zvláštna doba a kam to všetko smeruje?
Jedným z ľudí, ktorí dokážu vidieť veci hlbšie je slovinec Marko Pogačnik. V auguste 2006 mal prednášku v pražskej ZOO k téme o novovznikajúcej civilizácii. Ja som si dnes dovolil priniesť na túto stránku zopár jeho myšlienok.
Marko Pogačnik:
Časť každého z nás je spojená s večnosťou a s nepredstaviteľnou silou. Je to sila, ktorá drží celé Universum spolu. Nazýva sa láska. Avšak táto tvorivá sila v ľuďoch všeobecne spí. Keď sa zobudíme, budeme schopní svet zmeniť.
Existuje určitý rytmus vývoja. My nemôžeme večne produkovať naše chyby a ničiť svet okolo seba. Nastane iná fáza, ktorá nám ukáže zrkadlo. Nastanú pomery, ako teraz, ktoré nám ukážu, kde sme.
A všetko, čo sa okolo nás deje, aj keď je to hrozné, je len zrkadlením toho, čo je vo vnútri nás, v ľuďoch. To nám pomôže, aby sme sa začali pozerať dovnútra. Nie všetci, ale jeden po druhom to začneme chápať, prečo to tak je, prečo je na Zemi toľko vojen. Začneme tomu rozumieť a začneme hľadať zmeny.
Tým sa evolúcia energeticky premení a začne sa uberať smerom dovnútra. Aj keby to boli sebaväčšie mocnosti, ktoré sa snažia udržiavať starú cestu a posúvať vývoj ďalej starou cestou, tak to možné nieje.
Rozum je dobrý, keď človek chce veciam porozumieť, ale veciam neporozumieme, pokiaľ ich nebudeme vnímať. Musíme si prehodnotiť svoje poradie hodnôt. Na prvom mieste by mal byť zmysel pre celistvosť, potom intuícia a až za ňou rozum. Rozum a intuícia sú súčasti jedného celku. Ale rozum je vražedný, pokiaľ je oddelený od celistvosti.
Zo všetkého najskôr musíme začať pracovať sami na sebe.
To znamená poznať sami seba a naučiť sa pracovať s vlastnými myšlienkami, vnútornými silami. Ale to nieje možné, pokiaľ nemáme žiadny proťajšok, v ktorom sa môžeme zrkadliť.
Nemôžme sa teda odobrať do samoty na púšti, aby sme to dosiahli. Je dôležité, aby sme žili v reálnych situáciách a videli to zrkadlenie a videli potrebu zmien. Aby sme videli inými očami to, čo už žijeme. Aby sme sa naučili vnímať, čo nám ukazuje život, čo nám ukazujú iní ľudia, stromy, zvieratá.
A byť presnejší v tom, ako človek zrkadlí druhých.
Sami totiž zrkadlíme tých druhých.
