C'est la vie

Zapálil si cigaretu, potiahol do seba tu omamnú zmes jedov a privrel oči. v tom momente mu mysľou preletelo množstvo spomienok na posledné obdobie. Všetky mali jedno spoločné. Boli o Nej. Strácal ju už dlhšie, ale nedávno ju stratil úplne. Nevie čo cíti. Je to zmes radosti, smútku, úľavy, sklamania. Mal ju veľmi rád, ľúbil ju, ale zmenila sa. Zmenil sa aj on a jeho city. Niekedy umieral túžbou ju počuť, teraz sa jej bál zavolať. Niekedy spájal svoj život s ňou, teraz mal pocit, že ho chce spútať. Toho sa bál zo všetkého najviac. Mal svoju slobodu rád. Nebál sa pripútať, ale Ona to robila násilne. Kontrolovala ho, žiarlila, radšej jej klamal, ako by mal povedať s kým je. Nepochopila, že jeho priatelia sú pre neho dôležití. Prežil s nimi dlhšie obdobie a priatelia pri ňom stáli, keď bol na dne, keď padal do neznáma. Vedeli o ňom všetko aj o problémoch s ňou. To nechápala. Nechápala ako môže sedieť na káve s inou ženou ako je ona. Nechápala, že niektoré svoje problémy rieši s priateľmi a nie s ňou. To on nedokázal zniesť. Priatelia sú pre neho posvätní. Nikdy nezradia. Začal robiť chyby. Začal vravieť veci, ktoré nemal. Hádali sa, ale nikdy nič nevyriešili. Ona sa vracal k chybám z minulosti a on robil nové. Veril, že sa to zmení. Veril, že si k sebe nájdu cestu. Aj to tak vyzeralo a potom zas. Hádky, obvinenia, smútok. Potom to prišlo. Nečakané a predsa tak chcené. Chladné, priame, účinné. Nevedel ako to ma prijať. Bolelo ho to a tak to riešil to smiechom. Ten mu pomohol vždy. A to ona nemohla zniesť. Ako sa on môže radovať, keď ju to bolí. Nechápala, že smiech mu pomáha. Že je to jeho liek. Nechcel sa vrátiť, ale ani ju úplne stratiť. Posledný rozhovor. Definitívny koniec. Bolí to, ale on musí ísť ďalej. Potiahol si z cigarety a pozrel sa na siluetu v posteli. Spala pokojne, letmo prikrytá plachtou. Jej čierne vlasy sa rozprestierali na vankúši. Zahasil cigaretu obliekol sa a odišiel domov. Ďalší deň bol za ním a mnoho pred ním. Aké budú netuší. Ale prekvapenia mal vždy rád.