Nie som stratená existencia

Mám harmonickú rodinu. Pekné deti. Dobrých priateľov. Mám síce maličké mindráky a občas depky a pobláznené hormóny, ale som duševne a telesne fit. Som jedinečný hardvér. Boh bol pri mojom obdarovaní štedrý. Môžem byť šťastná. Ale prečo nemám pokoj? Prečo nepichám do osích hniezd? Prečo dobrovoľne nenastavujem líce na úder? Sama nechápem...No veď hej, prečo to vlastne nerobím? ...asi preto, že čas od času sa musím pozrieť do môjho zrkadla. Bude to asi tým, že mám oči na pozeranie, tak pozerám. Uši na počúvanie tak počúvam. Mozog na premýšľanie, tak premýšľam. Notebook na písanie, tak píšem. Nie všetko je na tom svete v poriadku tak, ako môj život, ale kto by chcel, nájde aj na tom mojom "štedrom Božom dare" chybu. Dovolím mu to.Lebo dobré vzťahy niečo stoja. Námahu, ale stoja aj za námahu. Čo nič nestojí, za nič nestojí! Niekedy je pohodlnejšie nestarať sa, všakže? ... nesúdiť, neposudzovať, nenapomínať, nechať tak. Aby aj nás náhodou niekto neposúdil, nenapomenul, nepokritizoval, keď čosi zbabreme.Koľkí z nás sú ochotní ísť na trh s vlastnou kožou? Koľkí z tých čo majú len kopu rečí, by dokazali "položiť" aj svoj život? Tak skutočne! Nielen slovne. Ja osobne som veľmi slabá a neviem či by som to dokázala, ale ak sa deje krivda, viem sa ozvať, keď riziko nie je až také veľké. Viem, že urobiť taký veľký skutok a vystaviť sa riziku potrebuje odvahu a bojovného ducha. Že to nie je len hlúposť a bláznovstvo, ale najväčší skutok lásky. Ale načo ísť s kožou na trh? Človek má len o pár modrín viac a o pár zubov menej. Načo je to dobré? Načo pchať hlavu do slučky? Žeby z lásky? Potrebujem sa ešte veľa učiť! Aby som už konečne nemala výčitky. "Najhoršie výčitky sú tie nemé...Prečo sa súčastne milujeme a zraňujeme? Všetko vieme. Prečo sa chápeme, nechápeme...", takto dokonalé to vystihol Jožo Ráž. Až mi to vyráža dych. Niekedy aj mne treba vyraziť dych, aby som sa konečne nadýchla.Matka Terézia vyrážala do ulíc, aby prehľadala smetiská a zachránila pohodené ľudské batôžky. Bezbranné, čerstvo porodené a možno ešte krvavé. Vedela, kde ich má hľadať. Prečo sa starala do cudzích vecí, rýpala sa v špine? Prečo sa radšej so sestrami zbožne nemodlila a v čistom kláštore nepestovala svoju dušu? Boh by predsa nemohol mať proti tomu žiadne výhrady. Načo si drala nohy, ústa, ruky a srdce pre druhých? Žeby z pokory? Z lásky? Zo súcitu? Alebo len lepšie čítala evanjelium, ako my...? Mám sa ešte veľa, čo učiť!Dáš pokoj, máš pokoj? Nehás čo ťa nepáli? My sme my? Vtedy bolo inak? Dnes je dnes?Musím sa učiť láske. Mať čisté oči a nebáť sa. Keď môj život je viazaný v Knihe života, tak nech je v mojej vlastnej koži. Prológ tam už napísali moji rodičia. Epilóg napíše Boh. Obsah napíšu priatelia a pointu, tu žijem sama.