Posledné mesiace sa utápal v sebaľútosti, obviňoval štát zo svojej zlej finančnej situácie a nenávidel spolužiakov, ktorí mali to šťastie, že sa narodili bohatým rodičom V duchu videl ich snobské ksichty, ktoré odúvali nad každým, kto nevozil svoj štýlový zadok v drahom aute. Najlepšie, novučičkom mercedese. Ale aj tak chcel patriť medzi nich. Hlavne kvôli nej. Chcel im dokázať, že je rovnako dobrý ako oni. Aký bol len hlúpy! Viedol s nimi ich pseudo-intelektuálne rozhovory, chodil do galérie, i na ich bohémske večierky. Kým netušili, kto v skutočnosti je, všetko bolo v najlepšom poriadku. Dokonca očaril aj ju. Aspoň si to vtedy myslel. Vravievala mu, že je ideálnym mužom. Ideálnym, až na malý detail. Detail malý, maličký ako hrášok. Hrášok, ktorý ju natoľko tlačil v topánke od Gucciho, že ho ňou odkopla ako prašivého psa. Potom sa zasnúbila s akýmsi lekárom. Hádam by si nemyslel, že sa dievča jej formátu bude zahadzovať s chudákom, čo si privyrába ako poslíček v hoteli.
Ponížili ho! To oni nesú zodpovednosť za to, čo sa stalo. Donútili ho k tomu! Oni, aj mašinéria tohto štátu, ktorá dovolí, aby sa bohatí zahrávali, manipulovali a vyvyšovali nad ľuďmi ako je on. Vytvorili ho a teraz ho chcú súdiť. Ako Frankensteina. V duchu sa svojmu prirovnaniu zasmial. Áno, vlastne aj on sa stal netvorom.
„Žiaden strach, odvoláme sa na ústavnom súde,“ obhajcov šepot prerušil Marcusove trudné myšlienky. Aj tak tým nič nedosiahnu. Je vrah dieťaťa a to sa neodpúšťa. A čo je horšie, je vrah bohatého dieťaťa. Veľmi bohatého. Jeho otec to určite nenechá len tak. Bože, hľadí na neho...ako na vraha... Najradšej by ho videl v elektrickom kresle. Alebo plynovej komore. Alebo by mu vlastnoručne aplikoval smrtiacu injekciu. Našťastie pre neho však trest smrti v tomto štáte nie je povolený.
„Ideme!“ hlavný dozorca chytil Marcusa za rameno a s dvojčlenným policajným dozorom ho viedol z budovy krajinského súdu. Vonku sa to už hemžilo nielen novinármi, ale aj tým druhom ľudí, čo sa musia prísť na vlastné oči presvedčiť o nešťastí tých šťastnejších. Nuž, nie každý deň máte možnosť vidieť zlomeného miliardára. A jestvuje lepšia príležitosť uistiť sa, že peniaze nie sú všetko?
Gäfgen sa zvalil na svoju posteľ vo väzenskej cele. Doživotie. Veď má len 28 rokov! A doživotie je veru veľmi dlhý čas. Doživotie je navždy... Nikdy pred tým si neuvedomil absolútny význam tohto slova. Veď prečo aj. Netýkalo sa ho to. Až do tejto chvíle. Musí sa odtiaľto dostať! Našťastie existuje šanca. Ešte je možnosť odvolať sa na ústavnom súde. Keby sa obhajcovi podarilo dosiahnuť preklasifikovanie jeho ťažkej viny... mohli by ho po pätnástich rokoch prepustiť na slobodu. To by možno šlo. Také veci sa dejú. Vie o nich, veď koniec koncov, študoval právo.
Po pätnástich rokoch? To bude mať...43 rokov?! Zachvátila ho vlna zlosti. Ten starý sprostý Metzler! Keby bol býval robil, čo mu povedal, jeho syn mohol žiť a on by si užíval svoje peniaze. Spolu s Elke. Určite by sa k nemu vrátila. Už by sa nemusela báť, že budú žiť ako chudáci. Opäť by mali jeden druhého a navyše milión eur. No teraz je už všetko nenávratne v keli. Ako sa to mohlo takto skaziť! Všetko mal predsa do detailov naplánované. Nikdy mu však ani vo sne nenapadlo, že sa stane obeťou vlastných intríg. A keď uniesol syna toho bankára Metzlera, už nebolo cesty späť.
Chcel vziať osud a prachy do svojich rúk, lenže ich opraty sa mu začali rýchlo vymykať spod kontroly. Myslel si, že toho jedenásťročného fagana v pohode zvládne, ale ako vždy, riadne sa precenil. A ešte ani prachy mu nechceli dať hneď. Naťahovali ho ako sopeľ. Chceli získať čas, ale jediné čo získali bolo, že stratil nervy. A ten malý namyslený zasran buď reval alebo provokoval. Chcel mu len uštedriť lekciu, vystrašiť ho, aby bol konečne ticho. Namiesto toho musel rozmýšľať, ako sa zbaviť tela. Bez tela nie je dôkaz, bez dôkazu zločin. Ale najskôr chcel tie prachy.
Všetko sa zdalo byť jednoduché a bezpečné. Metzler, sám uprostred opustenej fabriky s kufríkom plným snov. Už ich mal na dosah ruky, keď ho niečo ovalilo po hlave a na zápästiach mu zaklapli želiezka. Prekliaty had! Dušoval sa, že polícia o ničom nevie. Aký bol naivný! Záporného hrdinu predsa vždy dostanú. Už sa nebude smiať z amerických filmov. Chcel sa mať ako v raji, namiesto toho bude hniť v pekle už tu na zemi.
„Hej Gäfgen, večera!“ dozorcova ruka mu podávala tanier s nedefinovateľnou masou jedla. „Tak toto tu budeš maškrtiť dovtedy, kým ťa odtiaľ nevynesú kopytami napred.“
Správa z tlače: Odsúdili vraha syna frankfurtského bankára
Včera odsúdil frankfurtský krajinský súd na doživotie 28 ročného Marcusa Gäfgena, ktorý bol obvinený z únosu a vraždy syna frankfurtského bankára Metzlera.
Gäfgen sa pohyboval v kruhoch mládeže z vyššej spoločnosti a ako študent práva si nevládal financovať nákladný spoločenský život. Jedenásť ročného bankárovho syna uniesol, zaškrtil a potom žiadal výkupné vo výške jeden milión eur.
Súd označil jeho čin za obzvlášť brutálny a klasifikoval ho ako ťažkú vinu. Pri takomto rozsudku nie je možné, aby odsúdeného prepustili po odpykaní 15 rokov trestu na slobodu. Gäfgenov obhajca oznámil, že sa odvolajú na ústavný súd.
