USA – Austrália
USA hrali bez zraneného Pulisica, a aj keď by to mohlo vyzerať, že ho nahradili, nie je to tak úplne pravda. Taký hráč ako on sa len tak ľahko nahradiť nedá a USA sa museli zaobísť bez jeho schopnosti viazať dvoch či troch protihráčov. Poradili si s tým však dosť dobre.
Vzadu nastúpili v trojici s tým, že Robinson pôsobil o úroveň vyššie na ľavom kraji. Vpredu zas s dvoma útočníkmi – ako sám Pochettino vysvetľoval, bolo to preto, aby zatlačili trojčlennú obrannú líniu súpera hlbšie a vzniklo viac priestoru pre krídla. Obaja útočníci ale mali veľkú voľnosť pohybu. Pri pohľade na heatmapu je jasne vidieť, že územie súperovej šestnástky, ako aj priestor tesne pred ňou, bolo najmenej postihnuté prítomnosťou Američanov.
USA sa opäť dostali rýchlo do vedenia, opäť to bolo cez ľavé krídlo a opäť to bol vlastný gól, ktorý si po Balogunovom prieniku vstrelil Burgess. Druhý gól padol po štandardke – niečo ako skrátený roh – keď USA zahrali signál tesne pred šestnástkou, odkiaľ nasledovala strela, ktorá trafila vystupujúcu austrálsku líniu a so šťastím sa odrazila do gólovej pozície pre Freemana. Američania tesne ušli ofsajdu. Pravý obranca Freeman, napriek tomu, že hral v zadnej trojke, podal veľmi dobrý obojsmerný výkon. Dynamika USA bola obrovská, preto prekvapuje, že s nimi Austrália chcela hrať otvorenejšie ako proti Turecku. Napriek prevahe však Američania netriafali bránu a celkové ofenzívne štatistiky mali slabšie ako v prvom zápase s Paraguajom. Preto mohol byť pevný austrálsky blok tou správnou cestou na súpera hrajúceho bez svojho najlepšieho hráča.
Pri USA vidíme jasný trend, kedy sa okamžite po úvodnom hvizde do súpera zahryznú a chcú ho roztrhať na kusy, ale v druhom polčase vždy stratia iniciatívu v zápase a nechajú súpera dobývať svoje pokutové územie. V dvoch zápasoch strelili dokopy 6 gólov, ale vyhrali iba dva polčasy. Zatiaľ síce nenatrafili na protivníka, ktorého ofenzívna kvalita by predčila ich defenzívne rady, ale pri stretnutí so silnejším súperom to môže byť veľmi tvrdý náraz do steny. Viac ukáže zrejme vyraďovacia fáza, ktorej súčasťou už Američania určite budú, než záverečný zápas proti psychicky zdecimovanému súperovi.
Austrálsky kouč Tony Popovic zmenil zostavu aj taktiku oproti úspešnému zápasu s Tureckom, ale ani jedno nebola dobrá voľba. Rozbil svoj úspešný defenzívny blok a od začiatku sa Austrália snažila hrať podstatne ofenzívnejšie. Nevedno, prečo tak učinil, keď ho čakal zápas proti kvalitatívne veľmi podobnému súperovi. Zo zostavy navyše vynechal napríklad strelca gólu Irankundu. To, že nezvládol výber svojej základnej jedenástky, následne potvrdil aj tým, že v polčasovej prestávke urobil až tri zmeny.
USA ukázali v prvom zápase veľmi ofenzívny vstup do stretnutia. Austrálski hráči však hrali vyššie a nie tak blízko pri sebe, čo im prinieslo len menšiu defenzívnu pevnosť, ale rovnako tak slabšie ofenzívne čísla ako v úvodnom dejstve prvého zápasu. Keď už útočili, tak cez svoju pravú stranu, kde bol vyššie postavený Robinson a viac do čiary sa v týchto prípadoch musel vysúvať stopér Ream. Navyše brejkový hráč Irankunda iba sedel na lavičke a do hry sa dostal až v druhom polčase. Aj vtedy ho ale tréner postavil skôr na stred ihriska než na kraj, kde je oveľa platnejší.
V druhom polčase Austrálčania najprv preberali iniciatívu, a keď ju prebrali, obliehali bránu súpera, ale veľmi im chýbala finálna kvalita. Strely neboli kvalitné a centre boli ešte horšie. Väčšinu lôpt, ktoré okolo neho leteli, odpratal Richards. Prekvapivo Austrálčania nevysunuli v závere zápasu na hrot kapitána Souttara. Tento 198 centimetrov vysoký hráč mal nielen minimálne 10-centimetrovú výhodu nad svojimi náprotivkami, ale je to aj nesmierne kvalitný hlavičkár. Individuálne najzdatnejší Austrálčan bol mladý Volpato – bývalý taliansky reprezentant do 21 rokov by si rozhodne zaslúžil viac priestoru.
Škótsko – Maroko
Ak malo Maroko v prvom zápase nejakú slabinu, tak to boli ofenzívne výlety – a vlastne výlety po celom ihrisku – od ich kapitána Achrafa Hakimiho. Práve z jeho strany padol gól, keď sa nenachádzal vo svojom defenzívnom priestore, a rovnako tak odtiaľ vznikla ďalšia veľká šanca. Možno aj preto nasadili Škóti do zápasu Robertsona s Tierneym, aby mohli využívať tieto defenzívne okienka.
Maroko zatiaľ ofenzívny vklad svojho kapitána nepotrebovalo a je otázne, či ho pri tej obrovskej ofenzívnej kvalite vôbec potrebovať bude. Jeho defenzívne absencie však môžu byť kľúčové v porazení tohto severoafrického celku. Nech však mali Škóti herný plán akýkoľvek, zrútil sa už v druhej minúte. Krásna súhra prihrávky s nábehom medzi Díazom a Saibarim vypla škótsku obranu a marocký útočník dal zabudnúť na nenomináciu En-Nesyriho. Bol to jeho druhý gól na turnaji. A Maročania Škótov ani naďalej do ničoho nepúšťali, naopak, sami hrozili. U Maroka je taktiež vidieť jasný trend, kedy sú v úvode zápasov výrazne lepší a aktívnejší ako súper, ale nie sú schopní túto dominanciu využiť na „zabitie“ zápasu. V každom stretnutí zatiaľ strelili iba po jednom góle.
Škótsko malo predtým problémy s technickým Haiti, takže do tohto zápasu nemohlo vstupovať úplne pozitívne naladené. Maroko je súper celkom inej váhovej kategórie. Vlastne Škóti schytali celú skupinu, ktorá im typologicky veľmi nesedí. Ich problém je, že majú veľmi homogénny káder, čo ich ofenzívne možnosti podstatne limituje. Steve Clarke vynechal dobre hrajúcu pravú stranu, rovnako tak druhého útočníka, na ktorého post sa vysunul McTominay. Škóti sa však počas zápasu vrátili aj k tomu, čo hrali v prvom zápase, keď sa McTominay na čas znovu vracal ku stopérom a prekopával lopty na striedajúceho Doaka. Silné mali hlavne závery polčasov, kedy sa snažili hroziť po centroch. V závere zápasu bol nebezpečný najmä hráč Neapola (McTominay), ale Maročania jemu aj jeho spoluhráčom výborne zakrývali dráhy striel, takže ostrovný celok nakoniec bránu vôbec netrafil.
Na rozdiel od minulého kola tak bratia Souttarovci (jeden hrajúci za Škótsko, druhý kapitán Austrálie) výhru neslávili.
Brazília – Haiti
Bude to znieť síce zvláštne, ale Brazília natrafila na dosť kvalitného súpera. Nečakal nás teda žiadny tlak do hlboko postavenej obrannej línie, ale otvorená partia. Kanárici celkom rýchlo prečítali súpera a použili proti nemu na Brazíliu síce netradičnú, ale účinnú taktiku. Nechali Haiti hrať a vysunúť svoju obranu vyššie, aby ju mohli ľahšie prekonávať časovanými prihrávkami za chrbát zadákov, kde si zbiehal hráč pohybujúci sa na hrane ofsajdu. Párkrát to vyšlo, párkrát nie.
Ešte predtým sa však k úvodnému gólu dostali trošku zadarmo. Celú akciu vlastne začal nepodarenou prihrávkou Ade. Rýchly útok skončil vyrazenou strelou, a aj keď bol obranca Haiti pri lopte skôr, jeho odkop trafil Cunhu a skončil v bráne. Vo všetkom nebezpečnom mal prsty Vinícius Júnior (1+1 a bol to práve on, po koho strele padol prvý gól), zatiaľ suverénne najlepší Brazílčan na turnaji. V druhom polčase už bola Brazília stiahnutá a chcela využívať ešte viac priestoru, ktorý jej Haiťania svojou ofenzívou ponúkli. Zranil sa Raphinha a prekvapivé je, že Ancelotti namiesto neho neposlal Luiza Henriqueho, ale mladého Rayana. V prípade dlhšej absencie by sa však nemusel báť vyrukovať do základu rovno s Endrickom.
Brazília síce vyhrala, ale zaujímalo by ma, ako sa asi pri pohľade na svojich súčasníkov cítia pamätníci brazílskych futbalových generácií z čias, keď sa ešte hralo o Zlatú Niké, z Mundialu 1982 – najlepšieho tímu, ktorý sa nikdy nestal majstrom sveta, či zlatých generácií z rokov 1994 až 2002.
Haiti sa zápasu s mýtickým protivníkom nezľaklo a odhodlane sa pokúšalo hrať svoj futbal aj proti súperovi, ktorý je o dve triedy kvalitnejší. Hneď na úvod sme od nich videli niekoľko tvrdších zákrokov. Je otázne, či to bolo preto, že v súbojoch boli neskoro, alebo proste chceli dať súperovi najavo, že žiadne hranie sa s loptou im nebude povolené a budú zaň tvrdo pykať. Možno to bol ale plán, lebo spočiatku sa snažili dohrávať súboje podobne, ako sme na to zvyknutí z hokeja. Sympatické je, že sa Haiti nikdy nezatiahlo do defenzívnej ulity, v obrannej línii nebývalo viac než päť hráčov a ani to nebolo pravidlom. Ostrovný štátik sa síce snažil, ale často narážal buď na limity svojej kvality, alebo futbalového IQ, prípadne na kombináciu oboch. Jedinú čistú gólovú šancu tak mali po rohu. Každopádne to bol sympatický výkon a jedna z najlepších a najdôstojnejších prehier o tri góly, aké som kedy videl. Mnohí sa môžu od nich učiť.
Dominique Simon nastúpil ako striedajúci hráč. Ešte pred mesiacom hral za Prešov proti Komárnu a teraz nastúpil na Majstrovstvách sveta proti Brazílii.
Turecko – Paraguaj
Turkom akoby to v prvom zápase nestačilo a predviedli nám dokonalú kópiu ich úvodného výkonu. Znovu celý čas tlačili a znovu sa nedokázali presadiť. Yıldız napravo nebol zďaleka taký úspešný pri prienikoch ako v prvom zápase, Güler bol menej viditeľný a Aktürkoğlu stále nie je vhodný typ na to, aby v takýchto zápasoch hral na hrotovej pozícii. Turci si ale tento zápas prehrali v hlavách.
Už od polovice prvého polčasu z nich bolo cítiť, že nezvládajú tlak. Súperi s nimi hrali „mind games“, brnkali im na nervy a po každom zákroku ochotne ležali na zemi. Keby neprišiel Almirónov skrat, bol som presvedčený, že to budú práve Turci, kto dostane červenú kartu. Presilovka ich trochu ukľudnila, ale len čo sa týka emócií – v predfinálnej fáze a v zakončení to bolo stále kŕčovité a nervózne. Nepomohlo im ani to, keď v závere vysunuli na hrot stopéra Demirala (ktorý mal jednu čistú šancu). Deniz Gül je zatiaľ snáď najhorší útočník Mundialu. Trávnik v San Franciscu tak zmáčali turecké slzy. Jeden z favoritov na postup je totiž definitívne eliminovaný.
Paraguaju stačilo pár desiatok sekúnd veľmi aktívneho napádania Turkov hneď v úvode, kedy získali loptu a skórovali nečakaný gól. Potom už len predvádzali defenzívne umenie s veľmi občasnými ofenzívnymi výpadmi, ktorých najhlavnejším protagonistom bol znovu Enciso. Veľmi dobrý výkon predvádzal najmä pravý obranca Cáceres. Toho v prvom zápase totálne točil Pulisic, teraz mal proti sebe taktiež zdatného protivníka, ale darilo sa mu podstatne lepšie. Navyše Paraguaj sa poučil a túto pozíciu pravidelne zdvojoval. Skúsený Almirón však videl červenú kartu za hlúposť, keď si pri komunikácii so súperom zakryl ústa – nové pravidlo v praxi. Najslabší hráč Juhoameričanov v zápase bol útočník Pita. Ten naozaj nebol pre tím veľmi platný.
