Azda žiadny hudobný žáner nepolarizuje spoločnosť tak ako heavy metal. Účelom nasledujúcich riadkov nebude nikoho súdiť, kritizovať či prehovárať. Apelovať na pani Boženku, aby po prečítaní mojej osvety konvertovala na Iron Maiden by bol, koniec koncov, ťažký oriešok – ťažší než samotný metal. Namiesto toho si len požičiam niekoľko stereotypných presvedčení dotyčnej pani dôchodkyne a ako odborník na slovo vzatý ich konfrontujem s realitou. Uctievajú metalisti Satana? Malý moment, len čo obrátim pár náhrobných krížov, prezradím vám to.
Bol raz (ne)jeden metal
Aby aj menej zainteresované osoby pochopili o čom dnes bude reč, navrhujem krátky výlet do minulosti. Možno vás prekvapím, ale metal len tak z neba nespadol, respektíve, z pekiel nepovstal. Tento žáner má za sebou bohatý vývoj a históriu charakterizujúcu jeho črty naprieč desaťročiami až po súčasnosť. Pýtate sa, kedy vošiel do prevádzky oficiálne? Na danú otázku najlepšie odpovie gitarista britskej kapely Black Sabbath Tonny Iommi, ktorý okrem toho, že bol výborným muzikantom, nelenil ani v konzumácii alkoholu. Začiatkom 70. rokov minulého storočia spravil tento hudobník dve zásadné veci – opil sa a podladil si gitaru. Či už vďaka nadbytočnému promile alebo umeleckému kumštu, znel jeho inštrument odrazu celkom inak, než bolo dovtedy zvykom. Surovo. Mohutne. Diabolsky. Na rozdiel od bluesových džentlmenov, stál tentokrát pred publikom fagan, ktorý ušné bubienky nehodlal masírovať, ale trhať. Ku podivu sa z okolitých hájov zišlo dostatočné množstvo "masochistov", ktorí skupinu Black Sabbath nielenže vytlieskali, ale za mohutných riffov doplnených o texty obsahujúce témy smrti, násilia či sexu im postupne vydláždili cestu do siene slávy. Efekt snehovej gule na seba nenechal dlho čakať. Pribudli skupiny ako Judas Priest, Iron Maiden alebo Saxon zveľaďujúce diablovo umenie čoraz viac. Čoraz hlučnejšie, čoraz dynamickejšie, čoraz tvrdšie. „Rob to rýchlejšie, prosím, pridaj,“ kričali fanúšičky a bubeníci akcelerujúci svoje paličky ich na slovo poslúchali. Veď prečo by nie? Výsledkom tohto čertenia sa metal rozvetvil na kvantum ďalších subžánrov – thrash metal, doom metal, death metal, black metal, ba dokonca kresťanský metal... Mrzí ma to, no ani celá A4 mi na kompletný zoznam metalových odrôd nepostačí. Každá jedna odroda má totiž vlastnú planétu a v rámci slnečnej sústavy je súčasťou univerza obývaného mimozemšťanmi, vlastne metalistami. Tréning krčnej chrbtice teda vyhlasujem za definitívne zahájený!
Paganini s gitarou
Hoci mnohým svätuškárom sa rapídne zvýši tlak, faktom je, že koketovanie s diablom patrí v umeleckom fachu po stáročia medzi úplne bežné. Či už ide o literatúru, výtvarníctvo alebo hudbu, padlý anjel má v umení svoje nezastupiteľné miesto. Bol snáď Tartini satanistom, keď skomponoval Diablov trilok? Alebo Paganini posadnutý, keď za splnu mesiaca fidlikal na husle? Je mi ľúto, ak vás sklamem, no ani jeden zo spomínaných pánov nemal so satanizmom nič spoločné. Motívy temnoty sa na jednej strane požívali z dôvodu podčiarknutia veľkoleposti umeleckého diela, na strane druhej boli výplodom fantázie pospolitého ľudu. Ten totiž veril, že každý talentovaný kreatívec, predovšetkým muzikant, musel za svoje nadanie zaplatiť krutú daň - predať dušu diablovi. Veď predsa akoby mohol Niccolo hrať tak fantasticky bez pomoci nadprirodzena? Čas síce plynul a doba napredovala, o myslení (niektorých) ľudí už to však povedať nemožno. Keďže skladatelia klasickej hudby sa pomaly pobrali do dôchodku, lepšie povedané pod zem, pomyselný čierny Peter musel z prozaických dôvodov padnúť na niekoho iného. Nie je ťažké uhádnuť na koho, však? Samozrejme, padol do rúk neoficiálnych nasledovateľov Paganiniho – rockerov a metalistov. Rovnako ako kedysi fidlikanti, boli tentokrát tŕňom v oku novodobej spoločnosti chlapci s gitarami. Robert Johnson, Jimi Hendrix či Keith Richards patrili medzi hŕstku tých, ktorých babičky ovešané ružencom upodozrievali zo spolupráce so zlom. „Tu niečo nebude s kostolným poriadkom," bľabotali si medzi sebou. Rockeri evidovali kyslé ksichty tetušiek, preto sa rozhodli vyslyšať ich prosby. Nielenže hru na gitare pritvrdili, ale začali svoje telá šatiť do kostýmov s démonickou symbolikou. Urobili tak z lásky k Satanovi? Haha, rozhodne nie. Slovami ekonóma skrátka len dodali trhu to, po čom bol veľký dopyt. Dámy a páni, satanská panika sa môže začať.
Satanská panika
Pozor, diabol prichádza! Obdobie 70. a 80. rokov minulého storočia v USA bolo okrem iného dokonalou demonštráciou toho, ako sa stokrát opakovaná lož môže stať pravdou. Večná polemika o tom, či vznikla skôr sliepka alebo vajce je v súvislosti so satanskou panikou úplne zbytočná. Keby tetka Božena nezočila v obyčajnom hudobníkovi stelesnenie diabla, žiadny diabol by, prirodzene, nikdy vzniknúť nemohol. Táto epocha je vo všeobecnosti charakterizujúca tým, že sa všetci čohosi báli – svätuškári mali strach z čerta, rodičia sa báli o svoje "posadnuté" ratolesti, metalové kapely mali obavy, že im neudelia pečiatku "zakázaný obsah“ a tým pádom stratia na atraktivite, v neposlednom rade tu boli marketéri / filmoví producenti pociťujúci skľúčenie v súvislosti s faktom, že z nastoleného humbuku nedokážu vydolovať dostatočné množstvo peňazí. Našťastie sa k prospechu všetkých zúčastnených strán zmienené strachy ukázali ako neopodstatnené.
Po tom, čo spoločnosť takmer pustila do gatí, nastal vytúžený útlm vášní. Triezvo uvažujúci ľudia pochopili, že využívanie pentagramu, obscénne gestá a obrátené kríže v rukách metalistov nie sú nič viac, než bohapustá provokácia či zábava. Tí menej triezvi to, žiaľ, nepochopia nikdy a dodnes ich možno vídať, ako rozhorčene stepujú na proteste proti koncertu Rammstein.
Pripečené kresťanstvo
Na záver bez mučenia priznávam, že sa medzi metalistami nájdu i takí, ktorí opájanie diablom berú o čosi serióznejšie. Niektorí v jeho mene obetujú susedovu mačku, tým mierumilovnejším postačí, keď z času na čas podpália Boží chrám. Tendencia spájať metal s Pánom temnôt sa v súčasnosti objavuje najmä v jednej jeho odrode – black metale. Hoci kedysi black metalisti skutočne obľubovali výpalníctvo a kostoly v Škandinávii išli na dračku ako teplé rožky, žiadny okultizmus v tom prsty nemal. „Pálenie kostolov bol náš akt odporu proti kresťanstvu, ktoré vytlačilo pôvodných Bohov z tejto krajiny. Nepovažujeme toto náboženstvo za európske," objasňuje jeden z hlavných aktérov vtedajších udalostí Varg Vikernes. Ako som už spomínal, metal je univerzum pozostávajúce z veľkého množstva telies, súdiť preto celý vesmír na základe jedinej planéty je prinajmenšom úsmevné. Za pravdu by mi určite dal aj samotný Stephen Hawking.
