Niki patrí medzi druhú generáciu Vietnamcov žijúcich na Slovensku. S eleganciou sebe vlastnou balansuje medzi "Hanojom a Tatrami " už takmer tri dekády . Aký je to pocit? V rozhovore mi prezradila zaujímavosti zo svojho života, objasnila situáciu svojich krajanov v našej vlasti, odkryla pikošky ohľadom festivalu Deň Vietnamu, ale tiež dôvod, prečo toho po telefóne veľa nevybaví.
Touto cestou by som sa jej ešte raz rád poďakoval za obohacujúce a príjemné interview.
Dobrý deň, pani Niki! Na úvod nám povedzte, kedy a za akých okolností ste prišli na Slovensko?
Srdečne vás zdravím!
Na Slovensko som dorazila ako sedemročná v roku 1992. Môjmu otcovi sa naskytla príležitosť študovať na Ekonomickej univerzite v Bratislave a keďže so sebou mohol vziať aj rodinu, presťahovali sme sa sem spolu s ním. Hoci mi bolo spočiatku povedané, že ideme iba na prázdniny, v súčasnosti tu bývam už takmer 30 rokov. Medzičasom som si odskočila či už do rodného Vietnamu alebo do Anglicka a mala som tak možnosť spoznávať aj iné kultúry. Nakoniec ma to však znova zavialo späť na Slovensko.
V našej krajine ste teda strávili podstatnú časť detstva. Dávali vám rovesníci najavo, že ste inej národnosti?
Áno, občas takéto situácie nastávali, no až na niekoľko výnimiek som sa tu vždy cítila vítaná. Na základnej škole ma medzi seba spolužiaci prijali s otvorenou náručou, pomohli mi s učením slovenčiny a aj vďaka tomu mám na prvé roky pobytu v tejto krajine veľmi pekné spomienky. 90. roky síce nesú prívlastok „divoké“, pre mňa osobne však znamenali príjemný štart do nového života na Slovensku.
O čosi náročnejšie boli časy na gymnáziu, kde si tínedžeri navzájom povedia všeličo a ja som si ich reči brala trošku k srdcu. Keď sa ale spätne pozriem na svoje detstvo, hovorím si, že aj tie horšie chvíle boli, koniec koncov, na niečo dobré a posunulo ma to dopredu.
Po absolvovaní strednej školy ste sa, pokiaľ viem, vybrali študovať do Veľkej Británie. Čo tomu predchádzalo?
Pôvodne som mala v pláne ísť študovať žurnalistiku sem do Bratislavy, lenže prišla mamina a rozhodla inak. Viete, vo vietnamskej komunite má hlas rodiča silnú váhu, obzvlášť za mojich čias neexistovalo čosi také, aby som sa vzoprela vôli rodičov. Namiesto žurnalistiky som išla študovať marketing do Birminghamu v Anglicku, čo spätne hodnotím ako vynikajúci krok. Keďže Británia má veľa cudzincov, nebola som tu vnímaná nejakým spôsobom odlišne – nikto mi tu nedával najavo, že som vietnamského pôvodu, čo bolo na jednej strane super, na strane druhej sa s tým spájala o to väčšia zodpovednosť.
V Británii sa teda kultúrne rozdiely neprejavovali až tak dramaticky?
Prejavovali sa iným, možno úctivejším spôsobom. Pre porovnanie – na Slovensku mi dodnes niektorí ľudia bez mihnutia oka povedia: „že som Číňanka.“ V Anglicku sa najprv opýtajú, kým si vás dovolia akokoľvek zaškatuľkovať. Pramení to zrejme i z faktu, že kým v západných častiach Európy sú odlišnosti bežné, na Slovensku na ne zatiaľ nie sme až tak zvyknutí. Ale verím, že máme potenciál a postupne sa tam dostaneme tiež.
Čomu ste sa venovali po škole?
Po štúdiu v Birminghame som sa vrátila späť na Slovensko a pôsobila v marketingovej agentúre pod záštitou ministerstva hospodárstva. Moje vnútro ma však stále ťahalo do Ázie. Chcela som okúsiť rodnú krajinu aj teraz – ako dospelá. Počiatočný úmysel ísť do Vietnamu iba na prázdniny sa rázom zvrhol v osem ročný pobyt, počas ktorého som si tu našla nielen prácu, ale aj manžela. Pôsobila som v ropnej spoločnosti, ktorá mi dala množstvo pracovných skúseností. Zároveň som si bola vedomá, že sa jedného dňa vrátim na Slovensko aj preto, lebo som tam nechala rodičov a tiež kvôli deťom, ktoré som chcela vychovávať práve tu.
Ako vás počas pobytu vo vašej domovine vnímali miestni obyvatelia?
Paradoxne sa na mňa dívali ako na cudzinku. Uvedomila som si, že všade tak trochu vyčnievam. Zatiaľ čo na Slovensku nezapadám hlavne kvôli výzoru, vo Vietname je dôvodom mojej výnimočnosti až príliš „európske“ vystupovanie. Napriek plynulej vietnamčine miestni obyvatelia veľmi rýchlo rozpoznali, že môj akcent nie je úplne štandardný. Boli citliví na každé nesprávne použité slovíčko či prehodený slovosled. Odhliadnuc od reči som im so sebou priniesla čerstvý vietor západných hodnôt, ktoré doposiaľ nepoznali – napríklad taký feminizmus. V dobe mojej návštevy, čiže cca 12 rokov dozadu, Vietnam nič také nepoznal. Veľmi však kvitovali, keď zistili, že som vyštudovala v Anglicku a moje vzdelanie bolo pre mňa veľkou výhodu.
Spomínali ste, že jeden z dôvodov, prečo ste sa z Vietnamu vrátili spať k nám bolo, že chcete na Slovensku vychovávať deti. Narodili sa vám až na Slovensku? Učíte ich slovenským tradíciám, alebo sa v nich snažíte zachovať vietnamské korene?
Áno, deti sa mi narodili až tu – strašia dcéra má šesť rokov a mladší syn dva roky.
Keďže prichádzam do kontaktu s mladými Vietnamcami, ktorí celý život vyrastajú na Slovensku, snažím sa v nich pestovať vietnamského ducha, nech nezabudnú, odkiaľ pochádzajú. Úprimne povedané, nie vždy je to jednoduchá úloha. Obávam sa, aby pod vplyvom slovenských tradícií postupne nestratili povedomie o vlastnom pôvode. V kontexte dnešnej doby sa veci majú inak než v minulosti. Kým kedysi boli rodičia pre deti veľkou autoritou, dnes sú deti čoraz nezávislejšie a slobodnejšie. Je pre mňa o to väčšou výzvou zvládnuť v nich udržať ich "vietnamskoť".
Vietnamská komunita sa od júna 2023 stala oficiálnou národnostnou menšinou v našej krajine. Ako v tejto súvislosti vidíte postavenie Vietnamcov na Slovensku?
Osobne som sa podieľala na predkladaní žiadosti v roku 2023 a milo ma prekvapilo ako pozitívne nás prijala slovenská spoločnosť. My sme totiž prvá menšina, ktorá nepochádza z európskeho kultúrneho okruhu a predsa sa na nás nehľadí s odstupom, čo je mimoriadne povzbudivé. Sme radi, že Slováci o nás prejavujú úprimný záujem. Vnímame to ako záväzok, že ak sme si niečo vyžiadali, tak to aj musíme naplniť a dosiahnuť. Istým spôsobom to cítime aj ako tlak. Na jednej strane si veľmi vážime, že ste nás prijali medzi seba. Je to pre nás veľká česť a zároveň dôkaz akceptácie. Na druhej strane si uvedomujeme, že tým vznikajú aj určité povinnosti a záväzky voči tejto krajine. Ak chceme byť jej súčasťou, musíme sa dobre integrovať a správať sa zodpovedne. Vždy sme sa ako komunita snažili o akýsi samomenežment – staráme sa jeden o druhého, pomáhame si navzájom. Často sa hovorí, že vietnamská komunita je uzavretá, ale to nie je pravda. My iba nechceme byť záťažou pre krajinu, v ktorej žijeme.
Žijú u nás už tri generácie Vietnamcov. Aké sú hlavné rozdiely medzi jednotlivými generáciami?
Prvá vlna Vietnamcov začala na Slovensko prichádzať ešte v 70. rokoch minulého storočia v rámci výmenného programu. Medzi prvú generáciu patria aj moji rodičia, hoci sem prišli o niečo neskôr. Najstarší Vietnamci na Slovensku sa vyznačujú svojou pracovitosťou a úzkym putom s domovom, pričom ovládajú slovenčinu, ale kdesi vzadu im stále bliká kontrolka, aby poslali ťažko zarobené peniaze do chudobnejšej domoviny.
Oproti tomu Vietnamci druhej generácie, teda tí, medzi ktorých sa radím aj ja, sú už podstatne viac slovenskí a integrovaní do spoločnosti. Neboja sa povedať, keď ich niečo trápi, kdežto naši rodičia sú zvyknutí o svojich problémoch skôr mlčať. Spomínam si na časy, keď tu v Bratislave bolo Vietnamcov druhej generácie naozaj málo – tuším sme boli siedmi. Všetci sme sa navzájom poznali a stretávali, s postupom času a príchodom stále nových Vietnamcov to prirodzene pominulo.
Tretia generácia sú prakticky ešte deti vyrastajúce úplne pod vplyvom slovenskej nátury. Ako som už spomínala, v tomto prípade je hlavným problém to, ako v nich udržať ich "vietnamskosť". Vidíme nielen na Slovensku, ale tiež v okolitých štátoch, že u mladších ročníkov môže byť udržať povedomie o vlastnom rodisku naozaj ťažký oriešok.
Vedeli by ste povedať nejakú vlastnosť alebo vec, ktorá vám na Slovensku / Slovákoch chýba?
Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, ale v tejto krajine, napriek tomu, že sme sa ako spoločnosť výrazne posunuli, sú ľudia stále podstatne menej sebavedomí ohľadom vlastného národa, než je tomu na západe. Akoby Slovákom chýbalo akési uvedomenie toho, že sú súčasťou Európy, súčasťou niečoho, čo chcú budovať. Páčilo by sa mi, keby sme si v tomto smere "my Slováci" viac verili. Keď hovorím "my Slováci", myslím aj nás cudzincov, pretože dôsledkom tohto nízkeho sebavedomia je aj určitý druh skepticizmu.
Mám s tým osobné skúsenosti, keď ma napríklad pani zo sociálnej poisťovne pri vybavovaní záležitosti po telefóne najprv pochválila ako vynikajúco rozprávam po slovensky, aby sa vzápätí zháčila: „Nie, neverím vám, takto dobre osoba z Vietnamu rozprávať nemôže!" Niektoré veci preto musím vybavovať výlučne osobne. (smiech) Takže áno, síce sme sa niekam posunuli, ale stále nie natoľko, aby sme uverili, že ten ťažký slovenský jazyk by sa mohol naučiť aj človek z cudziny.
Napadá vám niečo, v čom by mohli byť Slováci viac vietnamskí? Pozitívum, ktorým sa môžeme od Vietnamcov inšpirovať...
Pre Vietnamcov sú nesmierne dôležité rodinné hodnoty. Nechcem tým povedať, že na Slovensku tomu tak nie je, no vo Vietname je podľa môjho názoru rodinné puto cítiť o čosi hlbšie. Rodič tam zostáva oporou pre svoje dieťa počas celého života. Na rozdiel od Európy, kde sa mnohé deti po dovršení dospelosti snažia čo najskôr osamostatniť, u nás vo Vietname je prirodzené, že spolu fungujeme aj v dospelosti – bok po boku. Ja osobne si neviem predstaviť, že by som urobila nejaké dôležité rozhodnutie bez toho, aby som sa to predtým prediskutovala so svojimi rodičmi. Sú to ľudia, ktorí ma priviedli na svet, vychovali ma a majú právo mi poradiť, kedykoľvek to budú považovať za potrebné. Zároveň, keď rodič zostarne, nie je vo Vietname nič výnimočné, že si ho dieťa zoberie do opatery. Starostlivosť o rodičov a vzájomná podpora po celý život sú pre nás úplne prirodzené.
Okrem iného ste jednou zo zakladateliek festivalu Deň Vietnamu. Priblížte nám za akým účelom toto podujatie vzniklo a čo je jeho hlavným posolstvom?
Festival Deň Vietnamu vznikol najmä s cieľom predstaviť našu kultúru, tradície či umenie širšej verejnosti. Jedným z impulzov, ktorý nás k tomu podnietil, bola pomoc vietnamskej komunite v iniciatíve za uznanie statusu oficiálnej národnostnej menšiny. Prvý, respektíve nultý ročník sa zorganizoval v Bratislave na Kuchajde v roku 2022. Hoci sme do toho išli s malou dušičkou, výsledok dopadol nad naše očakávania. Slováci ukázali, že pre nich Vietnam neznamená len Bún bò Nam Bộ na Miletičke, ale zaujímajú sa o nás omnoho do väčšej hĺbky . Dalo nám to obrovskú motiváciu, aby sme v podobných podujatiach pokračovali. Keďže Vietnamci obývajú rôzne kúty Slovenska, rozhodli sme sa v roku 2023 festival z Bratislavy presunúť do Košíc. Vlaňajší ročník sa potom opätovne konal v hlavnom meste, pričom tento rok si dávame na chvíľu pauzu a nasledujúci Deň Vietnamu sa plánuje na rok 2026.
Návštevníkom festivalu ponúkame bohatý kultúrny a športový program okorenený o rôzne gastro špeciality. Podujatie sa snažíme obohatiť aj o prítomnosť umelcov, či už domácich alebo zahraničných. Napríklad minule nás svojou návštevou poctila speváčka priamo z Vietnamu, ktorá bola v tom čase zhodou okolností na turné v Európe. Mňa ako moderátorku celého programu vždy zahreje pri srdci, keď v publiku vidím spoločne Vietnamcov so Slovákmi. Vy sa zaujímate o nás, my o vás a to je skvelé. Úspech tohto festivalu nepatrí len nám organizátorom, ale vnímam ho predovšetkým ako úspech pre celé Slovensko. Znamená to, že spoločnosť sa otvára iným kultúram, čo je veľmi pozitívny signál smerom do budúcna.
