Líška

... a vtedy sa líška spýtala:-Ako si to dopustila? Prečo si ešte stále tu?Sedeli sme spolu a nehybne hľadeli do sveta, kde sa všetko nenávratne mení.-Kedy sa ľudia zastavia? Nerozumiem im. Stále zabúdajú, prečo existujú. Vytráca sa z nich ľudskosť! Prosím ŤA, nestraš ma! Je to naozaj tak zlé?... A ty chceš, aby som vstúpila do SVETA?-Ryba musí vedieť plávať, ty musíš vedieť ŽIŤ!!!-Líška, ale ja mám strach! Nemôžem sa ubrániť pocitom, ktoré nahryzávajú moju dušu a tvoria v nej hnusnú nákazu. Obávam sa, že zabudnem, kto som.Nastalo dlhé chladné ticho plné emócií.Slzy smútku a strachu sa kĺzali po mojej dievčenskej tvári.Nechcela som ju opustiť.Obe sme vedeli, že bol koniec. Nastal čas, kedy sa treba rozlúčiť.Povedať posledné slová... Tie, ktoré sa vryjú do pamäti i do duše.Posledné slová. Smutné pohľady plné očakávaní a nikdy nezabudnúť na spoločné chvíle plné PRAVÉHO ŽIVOTA!Vstala som, posledný krát sa usmiala a pozrela.Líška nikdy predtým nebola tak vážna.Nie, ona bola Smutná.Vedela som, že sa raz rozlúčime...Len som nevedela, že to bude tak bolieť.Usmiala sa.Otočila sa a zmizla v tme hustého lesa.