Väčšina mojich kamarátok či spolužiačok zo škôl (základnej, strednej, vysokej) chystajú svadby, zakladajú rodiny, rodia deti, stavajú domy, vyberajú kachličky do kúpelne atď, atď, atď. A ja čo? Mám každú chvíľu 27 rokov a kariéru v troskách. Vďaka ti korona!
K tomuto veku sa viaže dosť často otázka od iných ľudí: „Kedy bude svadba?“ „Kedy chceš mať deti?“ „Dokedy chcete takto žiť?“ a podobne. Tými inými ľuďmi myslím hlavne mojich rodičov. Začali im tikať biologické hodinky. Jednoducho povedané ich deti už nie sú deťmi. Vyrástli. Nevedia o koho sa starať a tak hľadajú iné spôsoby, a to formou vnúčat. Zo začiatku som zvykla na tieto otázky odpovedať: „Budeme žiť na divoko a budeme mať dva psy.“ Touto odpoveďou som ich riadne naštvala a na istý čas mala aj pokoj. Potom začali byť voči mojej super odpovedi odolní, musela som si nájsť inú výhovorku. Takže na otázku kedy bude svadba, moja odpoveď bola „v jednú slnečnú sobotu“ alebo „keď sa mi bude chcieť“. No, lenže to nebol dobrý plán, pretože hneď nasledovala otázka „ A to bude kedy?“. Začali sme sa točiť v tomto bludnom kruhu otázok a odpovedí stále dokola a už ma to prestávalo baviť, takže som zvolila inú taktiku.
Mám staršieho brata a ako to zvykne byť prvorodení sú tí prví. Takže som to vzala z tohto konca. Kedysi to bolo tak, že kým sa nevydala prvorodená dcéra alebo neoženil prvorodený syn to ďalšie dieťa malo smolu, muselo čakať. Hneď som sa toho chytila a predostrela tento svoj návrh pri prvej príležitosti kedy zas a znova padla otázka „Kedy sa chceš vydávať?“. No čo Vám poviem ani s týmto som veľmi nepochodila. Riadne sa mi vysmiali, vôbec to nebrali vážne.
Je mi to ľúto, ale či chcem alebo nechcem raz sa budem musieť vydať. A ten deň príde v jednú slnečnú sobotu, keď sa mi bude chcieť. :)
