Až kvantová mechanika na začiatku 20. storočia naštrbila predstavu objektívnej, na pozorovateľovi nezávislej, reality. V kozmológii sa hlavne za posledných 30 rokov rozvinula diskusia o kolekcii ideí všeobecne nazývaných ako antropický princíp. Pravdepodobne najvzrušujúcejší príbeh aký v súčasnosti ponúkajú prírodne vedy.
V jeho najjednoduchšom znení ide o „podivuhodné vyladenie", alebo koincidenciu (zdanlivo náhodné stretnutie) medzi hodnotami fundamentálnych parametrov nášho Vesmíru a výskytom života a vedomia pozorovateľov tohto Vesmíru. Pod fundamentálnymi parametrami vesmíru rozumieme fyzikálne konštanty ktoré charakterizujú silu základných fyzikálnych interakcií (silná a slabá jadrová interakcia, elektromagnetizmus, gravitácia), hmotnosť elementárnych častíc, Planckovú konštantu, rýchlosť svetla, rýchlosť rozpínania Vesmíru, jeho štruktúru v rannom štádiu tesne po Big Bangu a pod.
Ak by sme hoci nepatrne zmenili ktorýkoľvek z uvedených parametrov, život (tak ako ho poznáme dnes) a teda ani pozorovatelia by vôbec neexistovali. Slovko nepatrne znamená škálu od stotín, cez miliardtiny až po ešte menšie zlomky. V závislosti od veľkosti zmien týchto parametrov, by v takýchto alternatívnych vesmíroch nemusela existovať chémia, pre neexistenciu ťažších prvkov ako vodík a hélium, alebo vôbec neexistenciu atómov ako fyzikálnych štruktúr. Fyzika by vyzerala úplne ináč ako ju poznáme dnes, biológia by neexistovala.
Prvú, precíznu formuláciu antropického princípu (aj výraz antropický) uviedol astrofyzik Brandon Carter v roku 1973. Autoritatívnou prácou v tejto oblasti je ale prevratná, encyklopedicky prehľadná monografia anglického astrofyzika Johna D. Barrowa a amerického matematika Franka J. Tiplera Antropický kozmologický princíp (1986). Kniha sa zaoberá všetkými aspektmi antropických princípov náuky o vesmíre a iných vedných oborov dotýkajúc sa fyziky, astrofyziky, kozmológie, biochémie, ale tiež filozofie a teológie. Tento opus zahŕňa 700 strán textu, 600 matematických rovníc a 1500 citácií a v nasledujúcich dvoch dekádach sa stal takmer povinným bibliografickým odkazom vo všetkých textoch dotýkajúcich sa rozhrania prírodných vied, filozofie a teológie.
V súčasnosti sa eviduje množstvo „antropických náhod", od ranného štádia Vesmíru až po prekvapivé „náhody" v chémii. Od presných hodnôt všetkých fundamentálnych konštánt základných fyzikálnych interakcií cez rýchlosť rozpínania Vesmíru, jeho hmotnosť a uniformitu až po stabilitu protónov, rýchlosť svetla atď. Ak by sa napríklad nepatrne zmenil pomer hmotností elektrón/protón, alebo ich náboj, zmenil by sa charakter elektrónových orbitálov tak, že chemická väzba, pevne fixované atómové jadrá a teda ani život na báze chémie uhlíka by neexistovali (rovnako v prípade zmeny pomeru hmotností protón/neutrón). Príklad prekvapujúceho vyladenia vo vzťahu k rýchlosti rozpínania vesmíru predstavujú nasledujúce slová Stephana Hawkinga z eseje Kvantová Kozmológia. „Ak by rýchlosť rozpínania Vesmíru, sekundu po Big Bangu, bola menšia len o jednu sto - miliárdtinu, Vesmír by skolaboval v priebehu niekoľkých milión rokov. Ak by rýchlosť rozpínania bola naopak o rovnakú hodnotu vyššia, stal by sa úplne prázdnym v priebehu niekoľkých milión rokov".
Nie je možne sa neopýtať, prečo je náš Vesmír práve taký, aký je. Originálny americký fyzik John A. Wheeler, v predslove k Barrowovej a Tiplerovej monografii napísal: „fakt, že náš Vesmír je biofilný, leží v centre celej jeho fyzikálnej mašinérie."
Tento záver, a pred ním uvedené empirické fakty, môžu mať značné prírodovedné, filozofické, ale i teologické dôsledky. Ak sa základné parametre Vesmíru nemôžu v časopriestore meniť, možno existuje zatiaľ neznámi dôvod, prečo sa vo Vesmíre v nejakom štádiu jeho histórie musí objaviť jeho pozorovateľ. Brandon Carter takýto predpoklad nazval silným antropickým princípom a formuloval ho takto: „Vesmír (a teda základné parametre na ktorých závisí) musí byť taký, že pripúšťa vytvorenie pozorovateľa v niektorom štádiu svojho vývoja". Päťsto rokov po Kopernikovy kozmológia začala opäť uvažovať o určitej forme vesmírneho antropocentrizmu.
Carter v skutočnosti oddelil silný antropický princíp od slabého, ktorý sa v literatúre, aj keď nie pod týmto názvom, už hojne diskutoval. Ten hovorí, že niektoré pozorované charakteristiky nášho Vesmíru (hlavne jeho vek a veľkosť) sú nevyhnutne obmedzené podmienkou existencie pozorovateľa. Ak by Vesmír nemal toľko rokov čo má, nebolo by dosť času na to aby sa vo hviezdach vytvorilo dostatok ťažších prvkov, ktoré potom rozprášené v medzihviezdnom priestore môžu slúžiť ako materiál pre život a existenciu pozorovateľov. Preto nie je prekvapujúce, že pozorujeme „taký veľký a taký starý" Vesmír. Slabý antropický princíp je jasný, nie je kontroverzný a nemá v sebe až taký náboj senzácie ako jeho predchádzajúca silná verzia, no rovnako ani nevysvetľuje fakt „tvrdých" antropických koincidencií.
Na tomto mieste je vhodné pripomenúť rozdiel medzi antropickým a antropocentrickým. Mnohí antropický princíp jemne dezinterpretujú v antropocentrickom zmysle. Je rozdiel v postavení človeka a v postavení inteligentného pozorovateľa vo všeobecnosti, bez ohľadu na jeho biochémiu. Druhý prípad zahŕňa aj možné mimozemské inteligencie či umelú inteligenciu. Carter neskôr oľutoval zavedenie tohto mätúceho termínu a ponúkol aj iné možnosti ako napr. psychocentrický princíp, kognizibilný princíp, či výberový princíp pozorovateľa, no čas na terminologickú zmenu sa už pravdepodobne definitívne prepásol.
Ešte špekulatívnejšiu formuláciu antropického princípu navrhol už spomínaný John A. Wheeler (mimochodom autor termínu čierna diera), tzv. participačný antropický princíp, v ktorom má pozorovateľ priam intímny vzťah k počiatočnému nastaveniu Vesmíru. „Nastavil si snáď Vesmír sám svoje parametre v prvých okamžikoch svojej existencie tak, aby v budúcnosti splnil požiadavku vzniku života a vedomej inteligencie? (...) Je možné, že život je nejakým spôsobom podstatný pre súlad vzťahov vo Vesmíre?" Wheeler sa nechal pri formulácii svojho princípu inšpirovať dôležitosťou pozorovateľa v kvantovej fyzike a špekuluje o nevyhnutnej existencii pozorovateľa pre existenciu samotného Vesmíru. Je ťažké dať tejto myšlienke jasný zmysel, ktorá je navyše z hľadiska sedliackeho rozumu nelogická, no tak je to aj s viacerými aspektmi a filozofickými dôsledkami kvantovej mechaniky (známy je „vlnovo-časticový" bonmot Nielsa Bohra o tom, „že opakom veľkej pravdy je tiež pravda"). Podľa Wheelera je možné, že podobne ako kvantová fyzika zistila závažnú a neočakávanú závislosť výsledkov pozorovania na prítomnosti pozorovateľa, fyzikálne štúdium Vesmíru „možno povedie k pochopeniu nečakanej väzby medzi aktom pozorovania a našou účasťou na základoch Vesmíru".
Prekvapujúcu verziu antropického princípu navrhli samotní Barrow a Tipler. Je trochu odlišná, nazýva sa finálny antropický princíp. Podľa neho akonáhle sa vo Vesmíre objaví život, tak už nikdy nezanikne. Barrowovi a Tiplerovi nejde ani tak o život v konvenčnom slova zmysle, ako o vedomý informačný proces. Presnejšie, informačný proces v otvorených konceptoch Vesmíru. Život je pre nich synonymom inteligentného spracovávania informácie. V tomto zmysle je inteligentný informačný proces integrálnou, imanentnou súčasťou Vesmíru. Evolúcia inteligentného spracovania informácie je základnou vlastnosťou hmoty v našom Vesmíre. Podľa Barrowa a Tiplera „život na báze uhlíka raz určite skončí, ale nemusí skončiť naša ľudská kultúra, v najširšom zmysle ako informačný proces", či už in silico vo forme posthumánnych inteligentných strojov, alebo na akejkoľvek inej báze.
Niet pochýb, že uvedené princípy a hlavne koincidencie vnímané ako empirické fakty sú nesmierne zaujímavé, myšlienkovo provokujúce a tak vedú mnohých k tomu, aby dávali týmto pozorovaniam možné náboženské vysvetlenia. „Ak si uvedomíme všetky fyzikálne a astronomické náhody, ktoré spolupracovali v náš prospech, vypadá to skoro, ako keby vesmír musel v nejakom zmysle vedieť, že prídeme", citujú Barrow a Tipler známeho fyzika Freemana Dysona. Je treba ale zdôrazniť, že takéto „verzie" antropických princípov, nevyvolávajú všeobecný súhlas, aj keď sú z pochopiteľných dôvodov príťažlivé pre mnohých, ktorí súhlasia s ideou Stvoriteľa. Teistický vedci môžu v „jemnom vyladení" tušiť potešiteľné potvrdenie svojej náboženskej viery. Je ale symptomatické, že takmer výhradne takýmto spôsobom argumentujú len veriaci prírodovedci, v drvivej väčšine takmer vôbec nezorientovaní v širších filozofických otázkach kresťanských doktrín .
Väčšina teológov zaujíma k antropickému princípu rezervovaný prístup. Buď kvôli neznalosti, či ignorancii prírodných vied, alebo len z opatrnosti, ktorú v teológii vo vzťahu k prírodným vedám cítiť už od čias Darwina, alebo potom kvôli odmietaniu celej tzv. prirodzenej teológie ako takej (K. Barth, A Plantinga).
Pre mnohých je predstava Boha za „antropickými koincidenciami" len jednou z mnohých verzií slávneho Boha medzier (Boha v prírodovedných medzerách nášho poznania). Z hľadiska kresťanskej teológie neakceptovateľná predstava (Boh ako predmetná konštrukcia), navyše nápadne pripomínajúca deistického Demiurga z 18. storočia.
Na druhej strane existujú pokusy aj o kauzálne a prirodzené vysvetlenia korešpondencie fundamentálnych fyzikálnych parametrov. Výsledkom týchto teórií by malo byť výrazné zníženie nepravdepodobnosti „vyladenia fyzikálnych parametrov", ktoré predstavujú v našom Vesmíre nutnú podmienku pre výskyt života. Všetky tieto teórie narábajú rôznym spôsobom s ideou mnohých vesmírov. Či už vo forme tzv. multivesmíru, súbore samostatných, paralelných vesmírov s rôznymi fyzikálnymi parametrami. Alebo s ideou vesmíru rozdeleného horizontom udalostí do rôznych častí v ktorých prebiehala inflácia rôzne dlho, v dôsledku čoho sa v nich vytvorili rôzne fyzikálne podmienky. O takýto súboroch nekonečného množstva vesmírov s rôznymi vlastnosťami, môžeme uvažovať spôsobom pripomínajúcim princíp prirodzeného výberu: len v niektorých vesmíroch môžu existovať podmienky pre život (a pozorovateľov).
Je ale existencia nekonečného množstva alternatívnych vesmírov skutočne dovolená, nie je ich existencia logicky nezmyselná? Možno že z hľadiska zatiaľ neexistujúcej tzv. Teórie všetkého, sú alternatívne vesmíry zakázané, nezmyselné, alebo aspoň silne obmedzené. Možno že aj „náhodne vyladené" fundamentálne parametre nášho Vesmíru budú mať z hľadiska týchto teórií hlbšie, kauzálne pozadie. S teóriou multivesmíru zásadne nesúhlasia mnohý teoretici, tieto teórie sa preto zatiaľ opatrne zaraďujú do tzv. špekulatívnej kozmológie.
Ďalší spôsob ako z nášho Vesmíru „vyrobiť" súbor vesmírov s rozdielnymi hodnotami konštánt a tak vysvetliť „koincidencie", je model oscilujúceho, cyklického vesmíru v ktorom dochádza v každom novom cykle k „mutáciám" jeho fyzikálnych parametrov. Idea cyklického vesmíru implikuje možnosť umelej replikácie vesmíru prostredníctvom vedomej inteligencie a tým aj akési zachovávanie života. Predstava že fyzikálne parametre nášho Vesmíru boli „vyladené" vedomou inteligenciou v predchádzajúcom cykle, že náš Vesmír spolu s nami je produktom akéhosi mega - experimentu, je sekulárnou verziou teórie inteligentného Stvoriteľa. Problém je pôvod „prvého Stvoriteľa", ale aj mechanizmus manipulácie konštánt v rôznych cykloch prechodom cez singularitu. No aj samotná teória cyklického vesmíru ako taká, má svojich kritikov (S. Weinberg).
S ešte zaujímavejšou verziou teórie multivesmíru prišiel matematik Max Tegmark (1998), ktorý považuje matematické štruktúry za reálne „fyzicky existujúce" entity. Táto v skutočnosti platónska predstava redukuje fyzikálny Vesmír (ale aj nás samých ako vedomé organizmy) na čisté matematické štruktúry (povedzme v zmysle matematických programov, alebo vlnových funkcií). Matematické štruktúry mimo nášho „reálneho" Vesmíru (teda aj iné vesmíry) považuje za iné, ale tiež fyzikálne existujúce. Svet vo svojej totalite je podľa Tegmarka multiverzum matematických kódov („Multiverzum poslednej inštancie"). Vedomé matematické subštruktúry si budú sami seba uvedomovať len v tých matematických štruktúrach multiverza, ktoré sú dostatočne zložité, aby obsiahli vedomé subštruktúry a tie si potom subjektívne uvedomujú, že žijú v „reálnom" vesmíre. Táto predstava sa veľmi blíži Wheelerovej koncepcii participačnéhu antropického princípu (pre reálnu existenciu vesmíru je nevyhnutná existencia pozorovateľa) a vo svojej radikálne redukcionistickej podstate integruje evolučnú teóriu, informatiku, teóriu umelej inteligencie, teóriu poznania i kvantovú fyziku a biológiu.
Ak sa lepšie pozrieme na diskusiu o antropickom princípe, je zrejmé, že treba rozlišovať medzi antropickými koincidenciami ako empirickým faktom a antropickými princípmi, ktoré sú návrhmi vysvetlení tohto faktu (okrem štyroch uvedených existuje ešte 8 ďalších verzií antropických princípov). Návrhy v širokej škále, od hraníc popperovskej vedy cez filozofické vysvetlenia až po teológiu. Všetky sú špekulatívne, ani jeden nie je empirický testovateľný, no fakt existencie týchto koincidencií nabáda k vzrušujúcim metaotázkam. Akú rolu hrá, alebo môže hrať, vedomá inteligencia v celej fyzikálnej štruktúre všetkého? Je výskyt vedomia v nejakom organizme na nejakej planéte, v tomto Vesmíre len triviálny detail evolúcie tohto Vesmíru, alebo jeho základným rysom? Môžu vedomí pozorovatelia fungovať aj na inej ako chemickej báze elektromagnetických interakcií a štruktúr? Nie je evolúcia vedomia inherentnou vlastnosťou akejkoľvek fyziky? Môže raz život, alebo iný vedomý informačný proces tým, že interakciou so svojim okolím, zvyšuje svoje poznanie a svoju moc, ovplyvniť najhlbšiu štruktúru Vesmíru a zmeniť jeho fyzikálny osud? Nie je táto jeho najkrajnejšia možnosť zároveň jeho (doslova tanscendentnou) funkciou vo Vesmíre?
Všetky teórie a špekulácie o antropických princípoch, multivesmíroch a metaotázkach na hraniciach vedy, sa dajú vnímať aj ako sekulárne vyjadrenie obyčajného ľudského hľadania zmyslu existencie života. Kozmológia vždy dodávala takýmto podnikom šírku, aj potrebný, takmer náboženský pátos.
