Stephen Hawking vo svojom bestselere o Stručnej histórii času trochu triumfalisticky a unesene (alebo ironicky?) poznamenáva:
„Ak odhalíme kompletnú finálnu teóriu všetkého, verím, že bude aspoň v princípe pochopiteľná pre všetkých, nie len pre pár vedcov - špecialistov. Potom sa budeme môcť všetci, filozofi, vedci ale aj obyčajný ľudia, zapojiť do fascinujúcej diskusie, prečo existuje vesmír a my v ňom a prečo je skôr niečo ako nič?" Čo to znamená ak povieme, že niečo „je", táto najjednoduchšia a zároveň najhlbšia otázka. Ak dokážeme odpovedať aj na túto otázku, bude to „definitívny a konečný triumf ľudského rozumu, potom naozaj odhalíme myseľ a myšlienky Boha."
V inej knihe, ktorá si vypožičala názov z predchádzajúcej hawkingovej pasáže, Myseľ Boha (The Mind of God, Simon & Schuster 1992), fyzik Paul Davies uvažuje o dôsledkoch existencie nášho, k výskytu života jemne - vyladeného, biofilného vesmíru. Uvažuje či táto výstredná črta nášho vesmíru nemôže poskytnúť smer k odhaleniam o ktorých Hawking, možno naozaj aj trochu ironicky, hovorí ako o konečnom triumfe ľudského rozumu.
„Prostredníctvom vedy, sme my ľudské bytosti, schopné pochopiť prírodné tajomstvá. (...) Prečo je to tak, že Homo sapiens myslí racionálne, a táto racionalita je schopná poskytnúť kľúč k pochopeniu celého vesmíru? My, ktorí sme len pohybujúce sa zhluky atómov z hviezdneho prachu, sme napriek tomu schopní pochopiť jeho povahu, prostredníctvom zachytenia pravidiel a zákonov podľa ktorých beží. Pre Daviesa nie je výskyt vedomej inteligencie v našom vesmíre náhodným „omylom" v dokonalej kozmickej schéme neživej hmoty: „Druh homo sapiens je možno bezvýznamný, no výskyt vedomia v nejakom organizme na nejakej planéte vo vesmíre je fakt fundamentálnej dôležitosti. Prostredníctvom vedomých bytostí, vesmírna hmota, hviezdny prach, dospela k sebauvedomeniu. To nemôže byť triviálny detail evolúcie vesmíru, ani nechcený vedľajší produkt slepých a nezmyselných síl."
Evolúcia vedomia je pre Daviesa imanentnou vlastnosťou hmoty. Gardnerová hypotéza sebeckého Biovesmíru (James N. Gardner, Biocosm, Inner Ocean Publishing, 2003) pokračuje v podobných úvahách ešte ďalej, považujúc život a inteligenciu, za integrálnu súčasť procesu vesmírnej ontogenézy, ba dokonca jeho replikácie (selfish Biocosm, analogicky k Dawkinsovej teórii sebeckého génu). Gardnerovi ide predovšetkým o akúsi kozmickú verziu Darwinovej evolučnej teórie, jeho ambíciou je ale úplne naturalistická, materialistická a pokiaľ možno popperovsky falzifikovateľná teória vesmíru.
Podstatou toho čo Gardner nazýva hypotézou sebeckého vesmíru je to, že vesmír je doslova v procese svojej transformácie z neživej na živú hmotu. V zmysle tejto teórie, vznik života a inteligencie nie sú bezvýznamné udalosti v nepriateľskom a neživom vesmíre (tak ako napríklad príchod mnohobunkových organizmov v evolúcii života, alebo evolúcia vedomia), ale sú v samom jadre ohromnej mašinérie tvorenia, kozmologickej evolúcie a hlavne kozmologickej replikácie. Pozemská (darwinovská) evolúcia (spolu s kultúrnou memetickou evolúciou) je tu videná ako „podproces (subroutine) v nepredstaviteľne obrovskom ontogenetickom procese v ktorom vesmír dáva v sebe vzniknúť životu a inteligencii. Gardner neskrýva cudzie inšpirácie, predovšetkým de Chardinovú až takmer „mysticku" evolúciu informácie a koncepty fyzikálnej eschatológie Freemana Dysona:
„Môže sa stať, že život bude rásť, v rozsahu i moci, až ovládne ekológiu celého vesmíru, tak ako dnes ovláda ekológiu Zeme? Môže sa stať, že vedomá inteligencia raz ovládne vesmír do takej miery, že bude vedieť manipulovať s geometriou časopriestoru a vytvorí habit v ktorom bude môcť vedomí informačný proces existovať naveky?"
