V tejto suvislosti som si spomenula na svoje zazitky zo skolskych lavic. A na ucitelku, ktorej som sa bala ako cert svatenej vody. Sedela na mne. A nielen na mne. Kazda trieda mala svojho chudacika, ktorom sa dana osoba vozila ako na Ferrari. Chodili na nu staznosti, ale kedze dokazala naucit, tak sa veselo ignorovali. Tak to rodicia riesili po svojom. Dietatu vybavili prestup na inu skolu. Mamka to vyriesila rovnako, ale zial az po troch rokoch mojho skolskeho utrpenia.
Bolo to tesne po revolucii.Vsetko sa to zacalo na druhom stupni zakladnej skoly. Novi ucitelia, novy kolektiv,nove navyky a nove predmety. A spoluziaci vo veku, ked si deti nic nedaruju. A niekedy k tomu prispeje aj nejaky pedagog. V mojom pripade ucitelka zemepisu. Dost rychlo sa rozchyrilo, ze som jednacik, bez otca a mamka je slobodna matka. A k tomu som mala chybu reci. Dost obre predpoklady stat sa outsiderom.
Netrvalo to dlho. Uz v prvom polroku sa zacali problemy. Najprv len poznamky v ziackej knizke. Klasika "Na hodine nedava pozor. Nenosi si pomocky." a pod. Tazko sa vysvetlovalo, ze som mala pomocky, ale spoluziaci mi ich skryli. A ani sa im necudujem. Museli si vsimnut, ze skoro na kazdej hodine zemepisu sa kontrolovali MOJE pomocky. Neskor nasledovali ponizujuce poznamky o jedinacikoch a slobodnych matkach. Spoluziaci sa dobre zabavali. Ved o nic neslo. Im.
Po case som si na to zvykla. Hodiny zemepisu som sa snazila nejako pretrpiet. Obrat nastal az v siedmej triede. Vtedy som prisla domov s placom a s presvedcenim, ze do tej skoly sa uz v zivote nevratim. Ucitelka ma ponizila pred celou triedou.
"Odpovedat pride. Ko-Ko-Korenova" - nasledovala salva smiechu.
"Nove ucivo. Mozes zacat." Bola som naucena. Vedela som to takmer naspamat. Len ten prejav bol trosku problem. Moje zajakavanie sa na hodine zemepisu zhorsilo o 200%.
"No, to nebolo bohvieco. Skusime opakovanie." Nebolo bohvieco? Ved som to vedela. Zopakovala som presne to, co bolo v knihe. Nasledovali otazky z opakovania. Pri jednej som si nebola ista odpovedou. A vystresovana som bola tak, ze tie slova uz ani nesli von. Cela odpoved sa zasekla niekde v mojom hrdle. Chcelo sa mi z toho vsetkeho plakat.
"No pozrite, stoji tam ako partizan. Z teba dievca nikdy nic nebude." - dalsia salva smiechu
"Aku ti mam dat znamku? No? Ved si mi NIC nepovedala.Takze...jednotka ani dvojka, to nie su znamky pre rozmaznanych jedinacikov. Nove ucivo za tri. A to opakovanie. Mala by som ti dat patku, ale zlutujem sa. Mas to za styri."
Doma som mala co vysvetlovat. Bola som jednotkarka a taketo znamky neboli rozhodne na dennom poriadku. Ale potom to mamka pochopila. Spytala sa ma, ci to vydrzim do konca roka. Vraj sa poobzera po nejakej inej skole, ak budem ochotna prestupit.
Posledny rocnik som stravila na novej skole. A prezila som tam najlepsi rok v zivote.
