Aj my sme boli takí....

„To je Marek od Ľuptákov...“ „Jáj, to je Janov syn?“„Áno,“ odpovedám..„Keby si ty, dievča mojo, vedela, čo ten všetko navystrájal...“„Čo také?“, pýtam sa s úsmevom na tvári, pretože tohto chlapca veľmi dobre poznám a aj jeho šibalstvá, čo všetko navystrájal na ulici. Vedela som, že to bude určite zas nejaké peststvo.„Jáááj, moja, on si ti nakúpil petardy a všetky ich postrkal do tekvíc...čo sme mali na záhumienke. Ešte tam bolo pár chlapcov, ale som ich nepoznala. No, nech ja len stretnem ich mater! Čo nemá čas na nich?Všetky tekvice zničili...“Na tvári mi poihrával úsmev, ale tvárila som sa vážne...„Teta, aj my sme boli takí, keď sme boli malí...“„Ale kdeže, vtedy bola iná mládež....“Neviem, či bola iná...ale živo si pamätám, čo všetko sme my, s bratom navystrájali.Raz sme nazbierali lúčne koníky do pohára, boli našimi nerozlučnými priateľmi, všade sme ich nosili zo sebou, dokonca sme ich aj kŕmili...:-). Raz ich však brat vypustil v autobuse a potom sme sedeli ako zabití a tvárili sa, že my nič...my sme anjelici a čakali sme na reakciu cestujúcich....Musím konštatovať, že sa nesprávali priamo nadšene, ale bola to zábava sledovať ich. Z autobusu sme vyleteli za hurónskeho smiechu...Alebo ako sme chodili na čerešne do sadu a teta Málišová na krivej boľavej nohe utekala za nami a brat stratil aj topánku pri tom, ako utekal...Doma bolo ťažko vysvetľovať, kam sa podela topánka a čo si brat obuje zajtra do školy. Večer za tmy sme sa vytratili a pri lampáši hľadali topánku, ktorú však tetuška Málišovie priniesla do školy a tam sa zisťovalo, ktoré deti to boli kradnúť čerešne...:-).Naša hra na indiánov, tiež skončila nie práve víťazoslávne. Pod kopcom v chriaští sme si urobili bunker a urobili indianske típí...a bolo treba vyfajčiť fajku mieru...A pri tom fajčení sa chytila suchá burina a začala horieť...Už z ďaleka sme videli našu mamu, ako sa rúti dole kopcom aj s vedrom vody a najmä s veľkým krikom.Nepomohlo ani hasenie vyzlečenými bundami, bolo treba natiahnuť hadicu, ktorá našťastiedočiahla až pod kopec a tak sa podarilo oheň uhasiť. Čo nás čakalo? Celé poobede kľačanie v kúte a to sme sa nemohli ani obzrieť. Čumieť do kúta nebolo práve najpríjemnejšie a najmä nepovedať ani slovo. Mlčanie, tak to bol pre mňa najväčší trest...:-)Určite si aj teta, ktorá sa pohoršovala, pamätala na svoje detstvo a na výstrelky, ktoré pri tom ako deti vystrájali. Alebo žeby si to nepamätala? Asi najlepšie je nepamätať si ich....Myslím,že tie decká v podstate nie sú zlé. Ich šantenie je v medziach asi normálne sa správajúcich detí....Skôr my, dospelí, sme zabudli, že sme niekedy boli deti....a možno je to na škodu veci, že sa potom nad ich zábavnými prehreškami nevieme povzniesť.