Deň ako všetky ostatné dni a predsa iný...

Škoda, že sa nedá vrátiť čas. Chcela by som byť znova dieťa. Malé jednoročné dieťa, ktoré sa pri chôdzi snaží udržať rovnováhu a rúčkami sa chce rýchlo zachytiť svojej mamy, aby nespadlo. Aby si neužilo pád. Dieťa nič netrápi. Nemá hlávku ustarostenú, žiadne problémy, je si isté láskou svojej mamy a iné lásky ho nezaujímajú. Ani trápenie nad stratenou životnou láskou.Do očí vbehnú slzy...a ukradomky, aby ich nikto nezbadal, si ich utieram. Koľký krát je to už dnes? Nepočítam. Pozriem na mobil, tiež neviem koľký krát...Nič. Žiadna zablúdená sms-ka.Tak to už pochop, že je koniec, hovorí mozog. Ale srdce nedopustí...Nie, takto sa to nemôže skončiť! Urob niečo! Mozog sa bráni:Si hlúpa hus, keď nevidíš veci také aké sú. Odrazu počujem mamu. Prosím ťa, poď sem! Sadni si! Už sa na teba nemôžem pozerať! A vieš čo teraz urobíš? Čítala som to v jednej múdrej knihe. Dávam ti polhodinu na to, aby si „ho“ vyškrtla zo svojho života. Vymažeš všetky emaily, čo si od neho dostala, všetky sms v mobile, zbalíš jeho darčeky do jednej krabice a ukryješ ju na spodok skrine. Najlepšie je zbaviť sa všetkých spomienok a začať od znova. Nebol to ten pravý, neboj, ten ešte len príde. Lásky prichádzajú a niekedy aj odchádzajú. Viem, že teraz tomu neveríš... Priprav sa, poobede vyrážame na Muránsky hrad, len my dve. A mala by si sa znova vrátiť k písaniu. Čo tak dokončiť tie tvoje poviedky a niekomu ich ukázať? Aj tvoja bývalá profesorka povedala, že sú dobré. Možno by sa našiel niekto, kto by ti ich vydal.Ďakujem, mami. Ešteže ťa mám. Tvoja láska ku mne...len tou som si istá, po celý život.