Tu som stretla veľa vážne chorých ľudí. Trpezlivo čakali na svoju dennú dávku a podľa potreby aj na kontrolné vyšetrenie u pani primárky. A všetci do jedného to boli milí a príjemní ľudia a som rada, že som mala tú možnosť ich stretnúť, hoci radšej by som ich spoznala pri inej príležitosti.Uvedomila som si, že títo ľudia žijú naplno každý svoj deň a ani jeden z nich sa nesťažuje na svoj stav, zmierili sa so svojou chorobou a ten pokoj na ich tvári svedčil o tom, že sú vďační za prežité hodiny,minúty. Ani jeden sa nepredbiehal, nikde sa neponáhľal, s pokojom čakali kým prídu na rad.
Po väčšine to boli ľudia, ktorí už niečo prežili, ľudia v strednom veku a v staršom veku. Ale v predposledný deň tam priviezli na kontrolu k pani primárke mladého človeka, tridsaťročného mladého muža. A nevedela som spustiť z neho oči. Bol to veľmi pekný mladý muž, plný dobrej nálady, nehľadiac na svoju chorobu. Uvedomila som si, koľko musí mať v sebe sily, aby dokázal svoju chorobu akceptovať. Neviem, či ja byť v jeho koži, by som to dokázala.
A korunou tohto môjho poznania je to, že som v tieto dni spoznala vynikajúceho človeka, charizmatickú pani primárku. Pani primárka podľa všetkého ani nepomyslela na štrajk a na zvýšenie platu, na srdci jej asi ležali len jej nevyliečiteľní pacienti. Každý deň vyšetrila najmenej 25 pacientov a hoci unavená, ale vždy s úsmevom sa lúčila s pacientmi, ktorí ešte čakali v ordinácii na ožarovanie. A v ten posledný deň, čo som bola so starkým, lebo už na druhý deň som cestovala do školy, ked odchádzala pani primárka domov, sa prihovorila aj starkému: Ako sa máme? On sa troška posťažoval, že by mohlo byť aj lepšie. A pani primárka zareagovala slovami, ktoré mám odvtedy často na mysli."Viete, každý z nás sa musí zmieriť so svojim stavom a bojovať, nepoddať sa, a to je najlepšie, čo každý chorý môže urobiť. Poznám každý jeden svoj prípad, ale najviac mi nedávajú spávať chorí mladí ľudia. Mám ich troch. Jeden má už metastázy, ktoré sa mu tvoria v kostnej dreni a ani pred mesiacom mi umrela pacientka, dvadsaťštyriročná, ktorá bojovala so svojou nevyliečiteľnou chorobou od svojich osemnástich rokov. Takéto osudy mladých ľudí sú veľmi smutné, ale musím povedať, že obdivujem ich. Akí sú silní vo svojej slabosti. Oni by si zaslúžili medaily."
Nielen oni...ale aj vy pani primárka Onkologického oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Rimavskej Sobote, Mudr.Iveta Palkovacsova, si zaslúžite túto medailu. Myslím, že ste svetlým bodom v živote každého chorého človeka, ktorého máte na starosti a preto Vám vďaka...
