Odrazu si uvedomujem, že už ho viac neuvidím, nestretnem, nepocítim jeho láskavú dlaň na mojej hlave, jeho nežné pohladkanie a láskavé objatie. Stratila som ho navždy.
V myšlienkach som stále s ním. A zároveň mám slzy v očiach. Len plač, zaslúžiš si to. Hovorí mi moje srdce. Prečo si sa rozhodla tak? Prečo si si posledný mesiac vybrala stráviť bez neho, radšej ako s ním? Nepoznám odpovede na tieto otázky. Len to viem, že som sa tak rozhodla. Možno som si neuvedomila blízkosť smrti. Nechcela som tomu uveriť? Asi tak. Ale viem, že toto moje rozhodnutie ma bude dlho trápiť.
Starký, odpustíš mi to niekedy? Aj ja som chcela byť pri tom keď si odchádzal. Držať ťa za ruku. Ale smrť si čas nevyberá. Ja som nastupovala na autobus domov, ktorý odchádzal o trištvrte na desať večer a ty si akurát vtedy posledný krát vydýchol. Irónia osudu. Ale vtedy som ešte nič nevedela. Nevedela som, že si ma navždy opustil. Chcela som ti toho toľko povedať.
Hladkala som tvoje zopnuté ruky, ktoré už neopätovali na moje láskanie a ktoré zanechávali v mojom srdci úzkostlivý pocit. Vynárajú sa mi obrazy, na ktoré v živote nezabudnem. Ako si vybehol za mnou, keď som sa prišla rozlúčiť v nedelňajšie odpoludnie, že už odchádzam do školy a ty si mi vtisol do ruky drobné. Bolo tam asi tridsať korún. Vezmi si. Viem, že by som ťa bola veľmi urazila, keby som ti tie peniaze vrátila. Bol to prejav tvojej lásky ku mne. Bolo to také milé. Nikdy nezabudnem na to, ako som ťa objímala, bozkávala a ty si sa priečil a vravel si, že si na to starý, aby som radšej bozkávala mladších. Ale popritom si bol šťastný a bol si rád, videla som to na tebe.
Viem, že toto všetko prebolí. Hoci teraz to veľmi bolí, čas veľký bôľ zmení na spomienky. A pre mňa to budú krásne spomienky na človeka, ktorý pre mňa veľa znamenal, ktorého som mala veľmi rada. Viem, že aj ty si ma mal veľmi rád a preto mi raz odpustíš. Odpustíš mi, že som nebola s tebou, keď si navždy odchádzal. Tvoje veľké srdce to dokáže.
Starký môj, navždy ostaneš v mojom srdci.
