Život plný lásky.

„Vážené dámy a páni...vítam Vás“..., zdvihnem hlavu a vidím ho...Hlavou mi prebleskla otázka. Koľko rokov som ho nevidela? Dvadsaťpäť? Je to vôbec on? Je to on, sú to tie isté oči, len ich zdobia hlboké vrásky. Ale sú to ony, čo mi počarovali v ten večer.Bol právnik a ja mladá študentka...Aký veľký bol medzi nami vtedy vekový rozdiel? Asi šesť rokov. Už dva roky pracoval...a ja som bola v treťom ročníku na medicine. Stretli sme sa na večierku, ktorý organizovala právnická fakulta.Mňa tam náhodou pozval kamarát, ktorý nemal priateľku a nemal s kým ísť. On ako bývalý absolvent sa vítal s profesormi, podával si ruky a pritom sa obrátil. A vtedy sa naše oči stretli. Moje srdce sa rozbúchalo a cítila som, akokeby mi chcelo vyletieť z hrude. Náhoda chcela, že obsadil s partiou blízky stôl a sadol si tak, aby videl na mňa.Celý večer sme nespúšťali zo seba oči. Bože, ako sa to skončí? Preblesklo mi mysľou a v tom už aj vstával...Podišiel k nášmu stolu a spýtal sa...“Smiem prosiť?“ Nevydala som zo seba ani slovko. S hrmotom som vstala, pričom som samozrejme vyliala džús, ešte šťastie, že nie po mojich šatách. Tancovala som ako vo sne. Jeho ruky ma mocne držali, ešte dnes po rokoch keď si spomeniem na tieto chvíle, zalieva ma horúčava a pocit, ktorý neviem opísať. Šepkal mi do ucha...“Kde si bola doteraz schovaná, že som ťa ešte nestretol?“Odprevadil ma domov, pršalo. Ja večné nemehlo, som vkročila do tej najväčšej mláky, a okamih... a už som na zemi. Jeho mocné ruky ma však zachytili a to bol začiatok spoločnej noci. Začali sme spolu chodiť. Bol najúžasnejším mužom na planéte v tých časoch pre mňa. Obdivovala som ho. Nevedela som pochopiť, že mám toho najúžasnejšieho chlapa len sama pre seba, že ľúbi akurát mňa. Ale naša láska nebola dosť silná. Ja nie priamo z najbohatšej rodiny a on syn konzula na francúzskom veľvyslanectve. Vedeli sme obaja, že nebudeme môcť dlho odolávať nátlakom jeho rodičov. Po roku večného skrývania sme sa rozišli a on začal chodiť s dcérou významného lekára.Svoj prejav som začala s roztraseným hlasom, ale neskôr nadobudok istotu a ukončila som ho veľkým aplauzom, ktorý mi venovali všetci účastníci konferencie. Pomaly som zostupovala z pódia a ľudia pristupovali ku mne a gratulovali mi:„Pani doktorka, boli ste úžasná. Vaše výsledky vo výskume onkológie znamenajú veľké nádeje v živote chorých na túto chorobu. Väčšinou sa slová opakovali, ale bolo to príjemné. Pristúpil ku mne a prihovoril sa mi.„Si výnimočná.Gratulujem ti.“ „Ako sa ti darí?“, pýtam sa a nespoznávam svoj hlas. „Tak normálne, nič výnimočné, ale keď som si prečítal v novinách správu, že bude v meste konferencia, na ktorej budeš prednášať, nenechal som si príležitosť vidieť ťa. Oženil som sa. Deti nemám. Boh nám ich nedal. Asi ma potrestal, že som sa zachoval k tebe tak zbabelo. Zradil som našu lásku.“,povedal smutne. Pri dverách už nedočkavo pokukuvala po ňom staršia dáma. On to zbadal, rýchlo sa rozlúčil.„Čaká ma manželka.Možno sa ešte stretneme a porozprávame sa dlhšie. Teraz už musím ísť.“ „Mami, kto to bol? Akosi si sa neprirodzene správala pri tom elegantnom pánovi. Žeby preskočila nejaká iskra? Žeby si mi bola neverná?“, so smiechom podišiel ku mne môj syn a objal ma. „Mami, ty si vždy výnimočná. Bolo to úžasné vystúpenie.“Z výšky na mňa pozerali tie isté oči, ktoré mi počarovali v onen dávny večer, len oveľa mladie.Jozeph, ani nevieš, že naša láska pretrvala, pretrvala v podobe nášho syna. Vlastne môjho syna. Bol len môj. Mala som naňho právo v mene našej lásky. x x x„Mami, takto prichádza smrť?“ Pootvoril ústa a potišku prevravel.„Nie, miláčik, nemysli na hlúposti...ty nezomieraš...ty nesmieš.“Jeho bledá tvár nepripomínala toho krásavca, ktorý sa páčil všetkým dievčatám dookola.Môj syn leží tu na tejto škaredej nemocničnej posteli a ja mu nemôžem pomôcť. Nemohúcnosť. Tá je najhoršia. Ako lekárka si to uvedomujem. Najmä preto, že neviem pomôcť môjmu jedinému synovi. V tomto som aj ja slabá, moje možnosti sú na bode mrazu. Prečo práve on? Moje všetko na tomto svete.Bola som taká zlá, že ma čaká takýto trest? Strata milovaného syna? Vedela som, že koniec sa blíži.„Mami, môžem ťa o niečo poprosiť?“„O všetko, miláčik, o čo len chceš...“„Vieš, vždy som rešpektoval tvoje želanie s nemým súhlasom, že si mi nikdy nepovedala, kto je môj otec. Vážim si ťa a viem, že to tak malo byť doteraz. Ale mami, nedovoľ mi odísť, aby som ho nepoznal.“„Ty predsa nikam neodchádzaš, mojko, ale ak si to želáš, splním ti to“.Sedela som opretá o jeho posteľ a držala som ho za ruku, keď vstúpil Joseph. „Mark, je tu tvoj otec...“„Mami, ja som to vedel, tušil som to, vtedy na tej konferencii som cítil taký zvláštny pocit, keď sme sa tam stretli.“Joseph len ticho chytil synovu druhú ruku a nežne ju stískal a smutno opakoval...Môj syn...V tých slovách bolo šťastie a nešťastie zároveň.Náš syn nás nadránom ticho opustil Odišiel spokojný z tohto sveta. x x x„Teta, čo tu robíš?“ asi päťročné chlapčiatko sa bezočivo postavilo predo mňa a rušilo môj pokoj pri synovom hrobe v cintoríne. „Čo tu robíš ty? Nemal by si byť v škôlke? Kde máš rodičov?“ „Ja nemám otca a mama mi zomrela pred dvoma mesiacmi. Aha, tu leží,“ ukazuje špinavým prštekom na neďaleký hrob.„A kto sa o teba stará?“„Stará mama, ale teraz je v nemocnici a som pri tete a tá na mňa iba kričí.“Sadol si vedľa mňa na lavičku pri hrobe a stíchol. Vycítil, že nemám chuť na rozhovor. Hompáľal nôžkami vo vzduchu a pri tom si začal popiskovať.„Prosím ťa, buď ticho!“ znervóznela som. Do očí mu vbehli slzy a ja som ho nevdojak objala a pritisla k sebe. Ani neviem, koľko času prešlo, ako sme tam takto sedeli. Chodil za mnou každý deň, a tak sme spolu sedávali, potom mi podal rúčku a obaja ruka v ruke sme odchádzali z cintorína.Jedného dňa však neprišiel. A mne to malé špinavé blonďaté chlapčiatko chýbalo. Prišiel až na tretí deň. Babka mu zomrela a jeho berú do detského domova, smutno mi oznámil.“Už sa nebudeme vídať,“..povedal plačlivým hlasom. „Bože, však ja nemôžem už žiť bez neho.“ Uvedomujúc si túto pravdu, som sa rozhodla, že niečo v tomto urobím. Zájdem na úrady. x x x„Mami, niekto zvoní, nepočuješ?“ Netrpezlivým hlasom ma budil.„Och, však ja som mala nočnú...prečo ma nenecháš spať? Ty jeden neposlušný chlapec“, zvalila som ho do postele a so smiechom vystískala.„Mami, ale niekto zvoní!!!“.„Dobre, synček, tak bež otvoriť, kým si dám župan.O chvíľu som vyšla na chodbu a na chodbe medzi dverami stál Joseph. V ruke držal kyticu ruží.„Ahoj...ja...prosím ťa, dovoľ mi, aby sme tohto syna vychovali spolu. Ja inak nemôžem.Neviem, či to budem vedieť, ale sľubujem ti, že sa budem snažiť z celých síl,len mi to dovoľ...“Nemohla som inak, len súhlasiť. Vedela som, že náš syn by to tak chcel.