Ako vysokoškoláčka som sa chcela zdokonaliť v anglickom jazyku a tak som sa prihlásila na fakulte na kurz anglického jazyka. Podmienkou bolo však vyplatiť kurz a preniesť ukázať ústrižok o zaplatení. Nemala som pri sebe toľko peňazí a preto som zavolala rodičom, nech mi to vyplatia a pošlú ústrižok o zaplatení v obálke na adresu, ktorú som im nadiktovala...Mama v návale zhonu a aby som to dostala čím najskôr, vyplatila šek a ústrižok hneď na pošte vložila do obálky a poslala mi to prvou triedou, a ústrižok si ani neodfotila. Podľa vyjadrenia vedúcej pošty, mi to malo byť v rámci Slovenska doručené na druhý deň...Na druhý deň som pozrela do schránky...nič...nič tam nebolo, len letáky...Nevadí, povedala som si, asi to bude jeden deň meškať...To ešte zvládnem...Na druhý deň tiež nič...
Neostávalo mi nič iné, len vysvetliť pani profesorke, že mi nedošiel načas ústrižok, a ak mi dôjde, prídem hneď za ňou a ústrižok jej ukážem....Ale nič mi neprišlo ani do ďalšej hodiny angličtiny, a tak som znova poprosila pani profesorku o strpenie....Moje pocity, keď som jej to vysvetľovala, neboli práve najpríjemnejšie. Cítila som sa ako klamárka, ktorá sa chce vykrútiť z toho, že nezaplatila a len sa vyhovára. Prešiel týždeň a ústrižok nikde. To sme sa už s pani profesorkou dohodli, že skontroluje v účtovníctve moju úhradu. Našťastie, všetko bolo v poriadku, úhrada nabehla a ja som sa už mohla spokojne pozerať do očí vyučujúcej. Týždeň som sa trápila, čo sa mohlo stať s listom, ktorý som mala dostať na druhý deň....Možno niekto list vybral zo schránky alebo mama napísala zlú adresu...alebo ktovie....nič iné ma nenapadlo...
Už som prestala pozerať do schránky, čo som predtým robila aj trikrát denne, čo ak náhodou..... Po dvoch týždňoch, mi jeden večer položila spolubývajúca na stôl obálku so slovami: Pozri, čo ti prišlo...Hádajte, čo to bolo....Moja stratená obálka s ústrižkom o zaplatení so správnou adresou....
