Svedkom môjho nešťastia bol len tichý park a bezdomovec, spiaci pod polorozpadnutou lavičkou, prikrytý novinami. Hluky noci boli akoby na míle vzdialené. Počul som len tvoj hlas akoby si sedela vedľa mňa. Počul som ten tvoj zamatový hlas, ktorý mi šepkal slová lásky. Videl som tvoju tvár žiariacu v tme.
Tvoju jemnú pleť, ktorú som tak rád hladil. Vidím tvoje prsia, ktoré vždy reagovali na môj dotyk. Vidím tvoje telo, ktoré sa chvelo v mojom náručí. Zdá sa mi ako by to bolo len včera. . Moju myseľ napĺňajú spomienky na tvoj úsmev, ktorý mi vždy urobil deň krajším. Stále cítim tvoju vôňu, ktorá ma vždy omamovala. Miloval som ťa. Milujem ťa, aj keď tu už nie si. Zbožňoval som tie rána, keď som sa prebúdzal vedľa teba.
V mojej duši nastala tma. Už nič do nej neprinesie svetlo ani len slnko nad nami. Odkedy ťa nemám, neviem čo je to smiech, radosť, šťastie, láska. Chcem ťa späť! Viem. Viem, je to nemožné. Už sa nevrátiš. Si nenávratne preč, láska moja. Darmo volám do tmy tvoje meno. Si preč. Navždy. Opúšťam park. Kráčam prázdnou ulicou. Sám. Kráčam domov, kde ma nečakáš.... Zbohom láska moja....
