Zmarený život

Mám 18 rokov, vážim 38 kg, mám skoliózu chrbtice, pre nerozumejúcich
tomuto slovu, skrivenú chrbticu, mám hrb a neviem čo ďalej. V mysli mi
celé to všetko prebieha od začiatku a snažím sa pochopiť svojim mladým
rozumom veci, ktorým nechápem, ale snažím sa ich pochopiť.
Nemala som šťastné detstvo. Na to, že celkom dobre vyzerám do tvári,
blondína, vraj s krásnymi modrými očami, moje telo osemnásťročnej vyzerá
ako telo desaťročného dieťaťa. Tenké rúčky a nôžky vzbudzujú ľútosť
každého, kto sa na mňa pozrie. Moja mamka bola alkoholička. Ráno vstávala
s tým, že ide do obchodu na nákup, a domov si doniesla pivo, cigarety a
víno. Nám štyrom deťom, môjmu bratovi a dvom sestrám, namiešala pudingový
prášok s práškovým cukrom a to boli naše raňajky. Nepracovala nikde, ale
aj tak nič nestíhala, aj dnes ju vidím sedieť pri sporáku, so zapálenou
cigaretou v ruke a s pohľadom neviem kam hľadiacim, zádumčivým, ako keby
videla do blízkej budúcnosti, už vtedy možno tušila, že jej život sa skoro
skončí. Pri tomto pomyslení ma striasa...Tuší človek svoju blížiacu sa
smrť?
Dnes často myslievam na svoju matku a na otca, čo ho k tomu doviedlo, k
takému hroznému činu. Svojim detským rozumčekom som si nikdy neuvedomila,
akým spôsobom života sme žili. Otec ťažko pracoval, ale keď došiel domov,
nebolo navarené, opraté, a keď videl mamku opitú, aj on siahal po alkohole
a potom všetko od zlosti rozbíjal, často mamu bil. Po vytriezvení sa z
neho stal znova vzorný otec, a všetko dával do poriadku a mamku volal
Vlastička. Snažil sa znova opraviť, kúpiť, to čo rozbil ,ale predsa to
všetko vo mne zanechávalo pocit, že otec je ten zlý a mamka chudina trpí.
Teraz, keď stojím pred operačným stolom, sa mi ten nešťastný večer mihá
pred očami, znova a znova. Vidím otca kľačiaceho na dlážke, pod ním telo
mojej matky, v jeho rukách zakrvavený nôž a kaluže krvi. Koľko krát sa mi
tento obraz zjavil pred očami? Koľko krát som zaspávala s myšlienkou na
tento obraz? Koľko krát sa mi sníval tento hrôzostrašný obraz z môjho
života? Koľko krát to ešte bude? Sama neviem......Neviem odpovedať na
tieto otázky.....Pamätám si len, že v ten večer bol spln mesiaca a všetci
sme cítili jeho silu.
Mamku sme pochovali a otca odsúdili na desať rokov. Vychovávala nás stará
mama, otcova matka a vychovala nás v tom, že otec je dobrý a matka tá
planá. A nikdy sme nespomenuli ten osudný večer, chceli sme naň zabudnúť,
ale viem, že moja stará mama sa v hĺbke duše nikdy nezmierila s tým, že
jej syn je vrah, ale navonok žila v tom, že jej syn je dobrý človek a
snažila sa sama tomu veriť.
Vždy som túžila sa obliekať pekne, chcela som nosiť módne oblečenie, ale
moja skrivená postava vyzerala v každom mojom oblečení komicky...Závidela
som dievčatám, urasteným, s krásnym telom, ako sa pretekali, aby sa
zapáčili chlapcom. Ja som len smutne zohla oči a vedela som, že nikdy
nebudem objektom záujmu mužského pohlavia. Rada som sa zabávala, občas som
zašla so sestrou do susednej dediny na diskotéku, ale aj keď som sa svojim
úsmevom a žiariacimi očami snažila nadviazať kontakt s nejakým chlapcom,
vrátil sa mi vysmievajúci úškľabok. Moje telo sa prebúdzalo, túžilo po
nežnostiach, hladkaní, objavovaní niečoho krásneho...Občas som rukou
prešla po mojich prsiach....Túžila som, aby sa ich dotýkala mužská
ruka....v mysli som ju chytila a viedla...Nikdy nesplnené sny a túžby.
Tak teda som sa rozhodla, dnes ma operujú. Moja chrbtica je natoľko
pokrivená, že rebrá tlačia na srdce a pľúca...je riziko, že prepichnú
pľúca, takže operácia je nevyhnutná. Dlho sme váhali, stará mama a ja, či
na tú operáciu pôjdem, dokonca ani lekári nemali veľkú chuť sa pustiť
operovať ma, pretože som slabá, ale nie je iné východisko. Je tu aj také
riziko, že ostanem ochrnutá na vozíku celý život...ale čo znamená pre mňa
celý život? Ešte nejaký rok, dva rok, mesiac? V mojom prípade nikto nevie.
Neviem, koho mám obviniť za môj život. Matku? Asi áno. Namiesto toho, aby
zachytila moju chorobu na začiatku, a chodila so mnou po lekároch, kašlala
na mňa. Ale aj tak mama, neviem ťa nenávidieť. V hĺbke duše si mi vždy
chýbala. Nebol tu nikto, kto by ma povzbudil v mojom trápení, kto by s
nekonečnou láskou hľadel na moje utrpenie. Aj tak viem, že si ma milovala
a ja ťa aj dnes ľúbim. Ľúbim ťa mamička a chýbaš mi. Veľmi.

„Strácame ju...tieto slová počujem niekde z diaľky, ešte si uvedomujem, že
ležím na operačnom stole. Ale hovorím si...nechajte ma odísť....niekto ma
tam čaká. Moja mama.
Podáva mi ruku a hovorí: Vitaj, dcéra moja!...