Normálne som sa tešila. Budem tam s partiou žien, čiže bude zábava, zarobím si, aj sa podučím v nemčine,
a aj uvidím trocha sveta. Doprava bola zabezpečená, prišiel pre nás autobus.
Trocha staromódny, hádam ešte spred vojnových čias, ale išiel a to bolo hlavné.Vodičom bol Ukrajinec, ktorý pracoval
u rakúskeho podnikateľa už osem rokov. Medzi rečou spomenul, že tam robí asi okolo sto Ukrajiniek.
Ubytovanie bolo celkom fajn. Bývali sme v rodinnom dome, ktorý bol rozdelený
na 5 častí s tromi miestnosťami a jedným sociálnym zariadením, záchod a sprcha.
V každej časti bolo po deväť žien. Aj práca bola celkom super, až na to, že sme skoro ráno
vstávali o piatej ráno, pracovali sme do dvanástej a potom sme išli poobede okolo šiestej
do večera do desiatej, kým bolo vidno. Spávať sme chodili dosť pozde, kým sme niečo zjedli a umyli sa, uložili sa spať,
bolo aj dvanásť hodín. Ale nesťažovali sme sa.
Dva týždne sa dalo vydržať a tie ubehli ako voda a my celé ubité a doráňané sme sa tešili
domov. Ubíjali nás najmä vysoké teploty a ruky plné pľuzgierov až do výšky lakťa, akási
alergia na postreky. Nohy sme mali plné červených fľakov, zapálených od poštípnutia nez-námym hmyzom. Dozor
nad nami mali tri Ukrajinky a tie len kričali...daváj, daváj, sobiráj...
Boli sme ako dolámané, boleli nás kríže, ale aj tak sme si na poli užili zábavy. Niektoré
ženy nám to spríjemňovali, najmä nám mladším a tak sme všetko vydržali.
Prišiel čas odchodu domov. Znova nás viezol ten ošarpaný autobus s tým istým šoférom a
ako sprievodcov ešte dostal dvoch Ukrajincov, ktorí vedeli po nemecky. Ale nám už bolo
všetko jedno, nech sme už len doma, na Slovensku. Prišli sme po rakúske hranice a čakala
nás kontrola. Skontrolovali nám občianske preukazy a prišiel rad na Ukrajincov. Im milá
slečna, rakúska policajtka, vzala pasy a vyšla von. O desať minúť na to prišla znova a vyzvala
ich, aby išli s ňou. Slovenskí policajti s rakúskymi sa už dohadovali a mamina videla, že už je
nejaký problém, preto zašla za slovenským policajtom zistiť čo sa deje. Aké bolo jej prekva-
penie ked jej povedal, že tí traja páni nemajú povolený vstup na Slovensko a nemôžu opustiť rakúske územie.
Po telefonickom rozhovore s rakúskym podnikateľom, ktorý tvrdil, že majú vybavené víza na územie celej EÚ,
nás slovenský policaj t upozornil, že je to len na územie štátov Shengenskej dohody a tam ešte Slovenská republika
nepatrí. Čiže ak chcú vstúpiť na územie Slovenska musia mať povolené osobitné vízum. A ak my chceme ísť, môžeme
prejsť na Slovensko, nám v tom nič nebráni. Nastala trma-vrma. Styridsať žien si začalo hundrať, vyzváňať známym, aby
pre nich prišli, pretože cesta domov ešte z Bratislavy trvala tristo kilometrov. V zmätku vyberali svoje kufre, tašky a batohy,
každá z nich mala zo tri-štyri a postávali na hranici, čo sa pánom policajtom veľmi nepáčilo. Nakoniec, ktoré ako, niektoré
taxíkom...aspoň taxikári vtedy zarobili.... , pre niektorých prišli známi, sa dostali do Bratislavy a spojom sa dostali ráno
o tretej domov.
Neviem, či konal policajt správne, asi áno, lebo aj podľa mojich poznatkov júni 1997 sa Schengenská dohoda stala súčasťou
Amsterdamskej zmluvy o EÚ. Tá vstúpila do platnosti v máji 1999. To okrem iného znamená, že nové členské štáty EÚ sa stali
aj súčasťou schengenského priestoru. Nemusí však k tomu dôjsť súčasne, noví členovia EÚ pristúpia k Schengenskej dohode
najskôr v roku 2007. Príčinou je skutočnosť, že splnenie parametrov dohody, napojenie na počítačové a informačné systémy
potrvá dlhší čas.
Jedno je však isté,ten istý ukrajinský šofér bol pustený z Rakúska na územie Slovenskej republiky, keď išiel pre nás...a keď
išiel s nami domov už nebol pustený. A platili tie isté zákony ako o dva týždne po tom. Páni policajti si neplnili svoju povinnosť,
ako nám to prízvukoval policajt, keď sme sa vracali, že on si plní len svoju povinosť, že ani šoféra nemôže pustiť. Mohli sme
predísť problémom, ked sme sa vracali domov.
To je moja skúsenosť z letnej brigády.
