Sme blízko a tak ďaleko od seba.

Byť deťmi všetko robíme spontánne, neprevláda rozum, ale srdce. U detí prevláda srdce. Povedia to, čo cítia. Nepremýšľajú dlho, sú priame a to niekedy nám dospelým chýba.Dnes, keď nad tým rozmýšľam, si to uvedomujem. Dnes, konám ako dospelý človek. Dnes, by som tak nekonala ako pred pár rokmi. Ešte šťastie, že sa mi to prihodilo, keď som mala osem rokov, dnes ako dvadsaťročná by som to nedokázala..... lebo by som dospelý človek. Mala som osem rokov a brat šesť, keď medzi našimi to začalo škrípať. Otec zmenil zamestnanie, začal pracovať v jednej firme, kde chodil často na služobné cesty a robil spoločnosť pani konateľke. Vracal sa domov pozde okolo polnoci a mama mala z toho nervy. Jednoducho to nezvládala. Pracovala, mala zodpovednú prácu, my – dve neposlušné deti, venovať sa nám a viesť domácnosť celkom sama, jednoducho to nezvládala. Otec síce tvrdil, že s pani šéfovou nič nemá, v mame začala hlodať žiarlivosť a začali časté hádky. Po otcovom sľube, že do desiatej večer bude vždy doma, čo samozrejme nedodržal, a po jeho nesúhlase, že z tej práce neodíde, mamka mu zbalila veci a vyhodila pred dvere.Otec sa od nás odsťahoval a nastali tri mesiace odlúčenia. Tie tri mesiace bola nočná mora. Nielen pre moju mamu, ktorá stále plakala, aj pre nás, lebo oco bol dobrý oco a chýbal nám. Vždy sme sa pýtali, kedy príde a či sa vráti. Po jeho podaní o rozvod, nám všetkým trom bolo jasné, že asi ostaneme sami. Ja, vo svojej detskej naivite, som sa rozhodla konať, nechcela som sa zmieriť s tým,že moju mamu budem celý život vidieť len plakať, že už nikdy nepôjdeme spolu všetci štyria na prechádzku, že nás oco nevezme na zmrzlinu. A tak som vymyslela plán,o ktorom vedel len Janko. Dohodli sme sa, že nikomu o tom nepovieme. Ráno som sa vybrala akože do školy, ale namiesto toho som pred školou sadla na autobus a cestovala za otcom. Zistila som, že je to piata zastávka, a keď už budem tam, jazyk predsa mám, spýtam sa, kde je družstvo a tam si ocka nájdem. Moja mamina šla do práce a akurát ju musela stretnúť kuchárka, ktorá sa jej s údivom pýtala, kde som cestovala. Mamina odpoveď bola jasná. Do školy, kde inde. Nie, ona nastúpila do autobusu, sama som sa čudovala, kde cestuje sama, odpovedala kuchárka. Mama sa zarazila, v tom momente sa rozbehla do školy, kde ma samozrejme nenašla, bežala za Janíkom a ten, zradca jeden, nedodržal slovo a zradil ma. No tak to už prestávali žarty, mama sa zľakla, pretože som sama nechodila ani do dediny, nie to ešte cestovať sama, kde som v živote nebola. Bežala do práce, vzala kolegu, sadli do auta a šli si vyzdvihnúť Janku..:-))...Autobus sa práve otáčal v tej dedine, kde som mala vystúpiť, bola to jeho konečná, lenže mňa nikde nevideli. Pýtali sa ľudí, ktorí vystúpili z autobusu, ale nikto z nich nevidel malé dievčatko s dlhými copíkmi a v červenej vetrovke so školskou taškou na chrbte. Mamina sa zľakla, ešteže kolegu napadlo, či som náhodou nevystúpila skôr. Vybrali sa, akokeby čítali moje myšlienky, po starej ceste. A tam si Janka s pästičkami utierala slžičky a kráčala oproti nim. Vystúpila som o jednu zastávku skôr, lebo ujo šofér zastal dvakrát v jednej dedine a tak ma pomýlil. Mamina len otvorila dvere na aute a povedala, aby som si nastúpila. Potom oveľa neskôr, mi povedala, že keď ma videla takú malú kôpku nešťastia, bola strašne šťastná, že som v poriadku a celkom zabudla na to, že by ma mala vyhrešiť za to, čo som práve vykonala. Poobede mamina šla za otcom do práce a všetko mu povedala. Oco sľúbil, že príde za mnou a porozpráva sa. Aj sa stalo. V ten deň mi sľúbil, že ostane. Ale neostal. A mamina spomína, že jej dlho, dlho znel v ušiach môj plač, ako som cez otvorené okno kričala za odchádzajúcim otcom...Oci, ale si mi sľúbil...si mi sľúbil....Prišiel na druhý deň ráno. Zazvonil a spýtal sa mamy, či sa môže vrátiť. Asi viete, aká bola jej odpoveď, pretože odvtedy prešlo dvanásť rokov a naši sú stále spolu a ľúbia sa. Viem s určitosťou povedať, že dnes keby našich stihla takáto manželská kríza, nešla by som za otcom. Prevládala by u mňa hrdosť, pocit krivdy, pocit ublíženia, nad túžbou mať po svojom boku milovaného človeka a asi by som sa neodhodlala na tento krok. Lebo my dospelí nerozmýšľame ako deti. Komplikujeme si život. Veľa premýšľame nad problémom, chceme byť tým, ktorý je nad vecou. Sme príliš hrdí, aby sme sa ponížili, hoci niekedy, najmä kvôli láske, to stojí za to. A preto chovajme sa niekedy ako deti, robme veci impulzívne, spontánne, nebojme sa prejaviť práve to, čo cítime.