Môj strach sa však týkal niečoho úplne iného.
Pred časom sa ma niekto totiž spýtal, či by som nechcela ísť hrať do kostola, teda či nechcem byť organistka. Klavír som mala vyštudovaný, tak noty mi problém nerobili a tak som to prijala. Lenže čas letel a letel a ja som za tým orgánom ešte stále nesedela. Aj keď som si už nacvičovala piesne... Bála som sa.
Až jedného dňa som už nemala na výber. Speváčka z nášho zboru doniesla varhany a spiatočku som už nevedela hodiť. Položila som si pred seba noty, zhĺboka sa nadýchla a pustila som sa do hrania. Všetko bolo dobré dovtedy, kým sme nezišli z katechetickej miestnosti do kostola. Ani som sa nenazdala a ako v rozprávkach zazvonil zvonec, no tu ešte zďaleka nebol koniec, práve naopak. Teraz sa všetko začalo. Gitaristi začali hrať a ja som sa pridala... Sláva! Prvú pesničku som mala za sebou a ani to nebolelo. A tak postupne sme odohrali celú omšu.
Ani sa mi veriť nechcelo. A čo sa mi stalo na druhý deň? Išla som hrať na detskú omšu. Môj ďalší šok! Niekoľko sekúnd pred omšou mi však organista povedal, že na vrchnej klaviatúre sa hrá hlasne a na spodnej ticho. Ale čo? Veď ja tak to neviem! Ja som zvyknutá práve naopak! Ale viete čo? Zahrala som...
Dnes sa na tom už len smejem, akým bojkom som bola. Ďakujem však všetkým, ktorý mi v tom pomohli a podporili ma, lebo bez nich by som možno ešte počkala zopár rokov. A ako sa vlastne zbaviť takého strachu? Úplne jednoducho. Sadnúť si a začať s tým. Neodkladať to, lebo tým to bude horšie.
P.S. Začínajúce organistky nebojte sa! Zvládnete to! Do toho!
