Jedného krásneho zimného dňa sa však jeden môj kamarát rozhodol,že pôjde so mou kúpiť korčule.Dobre vedel, prečo to robí. Teda bez neho by som si ich určite nekúpila. Rozhodli sa totiž, že ma postavia na ľad. Ale nie v topánkach, ale na korčuliach. Samozrejme ako stále, aj teraz som bola proti.
Celou cestou na klzisko som sa ani neozvala. Bála som sa a vtedy nerozprávam. Premýšľala som o tom, ako zdrhnúť, no nijak sa mi v mojom pláne nedarilo. A už bolo neskoro. Už sme boli na klzisku a nemala som na výber. Obula som si korčule a čakala. Neviem na koho, alebo na čo, ale čakala som. Ukľudňovalo ma to. Odrazu sa moji dvaja kamaráti objavili predo mnou a začali ma ťahať. No ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. A viete na čo? Keď ma pustili, hneď som aspoň otestovala tvrdosť ľadu. Netrebalo mi v tej chvíli viac! Hnevala som sa na nich, ale aj na seba, že som sa dala nahovoriť.
Našťastie však videli moje trápenie a cítili moje chvenie a tak prišli ku mne a obidvaja ma držali, kým som sama nedokázala urobiť svoje prvé kroky. Potom to už bolo ľahšie. Sama na sebe som sa smiala, prečo som sa bála. V konečnom dôsledku som prekonala strach, aj korčuľovať som sa ako tak naučila. A to najdôležitejšie- strávila som s kamarátmi pekné, veselé popoludnie.
Verím, že aj vy máte takých kamarátov!
