A práve dnes sa stalo niečo, na čom som sa aj ja zasmiala, ale keď som nad tým potom porozmýšľala, už mi tak do smiechu nebolo.
Pán kaplán dnes priblížil deťom na detskej omši, že je prvá pôstna nedeľa, a pomaly nastal čas, kedy sme mali ísť na prijímanie.
Keď som už bola na svojom mieste, kľakla som si a modlila sa. No udalosť, ktorá sa odohrala pri mne, som si nemohla nevšimnúť. Bohoslovec rozdával prijímanie, a v tom prišiel chlapec. Nebol to už malý chlapec, ktorý nevie čo má robiť. Zastal pred bohoslovcom a nastala chvíľa, keď nikto nič nevedel. Chlapec nevedel, či má ísť na prijímanie, alebo na krížik a bohoslovec nevedel, či chlapec už má za sebou prvé sväté prijímanie. Chlapec chcel utiecť, ale v tom ho bohoslovec zavolal a spýtal sa ho, či už ide na prijímanie. Samozrejme vyľakaný chlapec odpovedal záporne, že nie, on nejde. A znova sa dal do behu, no zasa nie s veľkým úspechom. Musel sa vrátiť a bolo mu vysvetlené, že si má dať prst pred ústa. Chlapec poslúchol a s prstom na ústach sa otočil rýchlosťou vetra. Ale hovorí sa, že do tretice všetko dobré. Tak sa náš hrdina aj tetí krát vrátil, bohoslovec mu dal na čelo krížik a chlapec doslova zdrhol. Dal sa do behu.
Tí, čo to videli sa zasmiali, samozrejme aj mne sa úsmev objavil na tvári, ale potom som sa nad tým zamyslela. Prečo sa tak zľakol? Bol snáď prvý krát v kostole a nevedel čo má robiť? Nie sme aj my niekedy ako on? Bojíme sa Toho, čo nás uzdravuje.
Tak sa nebojme prijať liek, ktorý nás posilní, ale aj uzdraví!
