Cestovanie autobusom

Je to strašne jednoduché, stačí povedať dve slová a hneď sa zo mňa stane cestujúci, ktorého obklopí, ba až priam pohltí stereotypný život starého autobusu, charakteristický vydýchaným vzduchom presiaknutým miešaninou ženských voňaviek a neidentifikovateľnou zmesou ľudskej povrchnosti a nedbanlivosti o vlastné telo.
,,Celý Zvolen.” Takže je to tu, stal som sa cestujúcim a bez toho aby som si to uvedomoval som zrazu nositeľom nových práv a povinností, ktoré sa budem musieť za tých 50 minút snažiť plniť až do poslednej zastávky, kým ich budem môcť znova hodiť za hlavu a vyjsť z toho pekelného stroja o čosi slobodnejší.
Prechádzam úzkou uličkou, míňajúc veselú bandu študentov. Sem si nesadnem, lebo za prvé nie som študent a za druhé vôbec nemám dobrú náladu, takže je dosť pravdepodobné, že by som sa v danej spoločnosti mohol cítiť ako piate koleso. A tak pokračujem ďalej. Zmysly pracujú naplno. Bodaj by nie, veď mám len pár sekúnd na to, aby som si prisadol k človeku, ktorého môj mizerný mozog vyhodnotí ako najprijateľnejšieho pre moju osobu. Oči mi zbesilo lietajú zľava doprava. Som zhruba v štvrtine chodby, s každým ďalším krokom sa zužuje výber vhodných kandidátov a začína vážne hroziť, že si budem musieť prisadnúť. Je to strašný pocit, keď nemá človek možnosť výberu a musí si prisadnúť. Pretože ak si už raz prisadnete proti svojej vôli, nemáte inú možnosť, len trpieť na konečnú. A to nie je bohvie čo, to vám teda poviem. Nanajvýš sa tak môžete postaviť, lenže z toho zasa pekelne bolia nohy a zbytočne to vzbudzuje pozornosť spolucestujúcich. Nie, nie, mne sa to nesmie stať !
Zrazu zazriem osobu, ktorá ma určite zachráni. Ja tomu verím a tak sa k nej približujem. S očami uprenými priamo na tú zlatú slečnu v piatom rade, vľavo. Je to fajn, aj ona sleduje každý môj krok....myslím, že sme si padli do oka. S každým ďalším krokom narastá nervozita a vzrušenie zároveň. O tom, že tak nejak podobne vníma aj ona vôbec nepochybujem, veď sme si predsa padli do oka. Všetko je jasné, už len tak prísť na to, ako sa jej opýtať, či je miesto vedľa nej voľné.
,,Dobrý deň slečna, máte voľné ?“, alebo žeby : ,,Čau, máš voľné ?“, alebo len : ,,Môžem ?“ Možno sa to na prvý pohľad, vôbec nezdá ako problém, no v skutočnosti je to bohovská dilema, fakt. V tomto prípad je to o to horšie, že tá slečna je v podstate kočka a tak vážne hrozí vzájomný dialóg s následným spoznávaním sa. Samozrejme len za predpokladu, že to nedomrvím, hneď na začiatku zle položenou otázkou. Ono je to vlastne vo všeobecnosti s otázkami strašná oštara, pretože dokážu strašne veľa vecí zmeniť, zvlášť keď sú zle položené, alebo zle pochopené.
Rozhodol som sa že použijem ten variant : ,,Môžem ? “ Dnes si už namôjveru nespomeniem, čo ma k tomu rozhodnutiu viedlo, ale mám takú matnú predstavu, že to mohlo byť spôsobené mojou nervozitou z danej slečny a zrejme zohral svoje aj ten príšerný dav, ktorý stál za mnou a neustále ma tlačil smerom dozadu k oknu.
No ale keď sa to tak zoberie, tak to vôbec nebol zlý nápad, s tým nevýrazným :,, Môžem ? “ Jasné, pomyslel som si, urobím to takto. Prídem k nej, ukážem na voľné miesto a potom sa opýtam takým tým príšerne podfarbeným, trochu unaveným a neskutočne chrapľavým hlasom ťažkého drsňáka : „ Môžem ? “ Pána to je nápad! Chcel som si ešte pretrieť oči, nech sa mi tak mierne zaslzia a chytia ten správny výraz sklamaného romantika. Lenže na to už nebol čas, pretože ma medzitým dav zatlačil úplne na jej úroveň.
A tak som sa nadýchol, A....... A nič z toho! Slečna v piatom rade, vľavo sa nečakane otočila k oknu a zapichla pohľad do bezvýznamnej osoby staršieho pána kráčajúceho po chodníku, ktorý sa podľa všetkého vracal domov z nejakého sprostého nákupu. Usvedčila ho jeho obrovská igelitová taška. V tej chvíli som sa normálne prestal vnímať. Skrátka som na pár sekúnd stratil vlastné telo. Dosť ťažko sa ten pocit vysvetľuje. Ak budete niekedy cestovať autobusom, v ktorom bude sedieť slečna a napriek vášmu záujmu bude hľadať útočisko v chodcoch za oknom, tak ten pocit určite spoznáte. Budete prekvapení z toho, že ten pocit trval len niekoľko sekúnd, no tie úplne stačili davu na to, aby vás odtlačil kamsi do stratena ... Keď som sa ako – tak spamätal, bola už vzdialenosť medzi mnou a slečnou príliš veľká na to, aby som sa mohol vrátiť. V uličkách autobusov sa nikdy nedá vracať. Môžete ísť vždy len jedným smerom.....dozadu.
Neznášam cestovanie autobusom. Nikdy som sa nezaoberal tým prečo je to tak.