Začiatky kapely môžeme hľadať na Page Street 1090 v sanfranciskej štvrti Haight Ashbury, srdci novovznikajúcej subkultúry mladej Ameriky. Na adrese sa nachádzal veľký viktoriánsky dom, ktorý dostal do užívania od svojho strýka budúci basgitarista BBHC, Peter Albin. Tento miestny rodák už od detstva prejavoval hudobné nadanie. V prvej polovici 60. rokov sa zaplietol do kvitnúcej folkovej scény svojho mesta a spoločne s bratom Rodneym hrával v bluegrassových Liberty Hill Aristocrats. Potom, čo presídlil na Page Street, z Albinovskej rezidencie vytvoril miesto konania jam sessions, ktoré organizoval budúci manažér BBHC, dlhovlasý texasan Chet Helms, dôležitá postava miestnej scény, neskôr častokrát označovaný za otca Leta lásky 1967.
Jedného letného dňa roku 1965 si Peter Albin v strýkovom dome brnkal do gitary. Hudba, ktorú bolo cez otvorené okná počuť až na ulicu, natoľko zaujala jedného vnímavého okoloidúceho, že neváhal vojsť do cudzieho domu, aby zistil kto hrá. Cudzinec sa prekvapenému Albinovi predstavil ako Sam Andrew a už po krátkom rozhovore sa dohodli na vytvorení kapely. Andrew nebol v hudbe nováčikom. Už ako 15 ročný viedol kapelu Cool Notes, s k torou vystupoval aj v televíznom programe pre mládež na Okinawe, kde v tom čase jeho otec slúžil ako vojak. Vzormi mladého gitaristu boli Chuck Berry, Bo Didley, Little Richard a počúval veľa bluesu z mississipskej Delty. Keď sa rodina presťahovala do San Rafaelu, začal študovať na štátnej univerzite v San Franciscu a rýchlo sa udomácnil v miestnych umeleckých kruhoch. Stretnutie s Petrom Albinom bolo asi dielom osudu a znamenalo začiatok príbehu Big Brother & Holding Company. Albin sa preorientoval na basgitaru a Andrew sa dostal do role gitaristu a hlavného textára budúcej kapely.
Krátko nato priviedol Chet Helms do partie ďaľšieho hudobníka, Jamesa Gurleyho. V čase, keď už bol Gurley slávny, sa o ňom rozširovali fámy, podľa ktorých sa naučil hrať na gitare počas meskalínových tripov na púšti. Je síce pravdou, že si s mexickými indiánmi dával halucinogénne huby a táto skúsenoť sa odrazila v jeho tvorbe, ale k svojej inovatívnej hre prišiel prozaickejšie. Bol samoukom a gitaru začal spoznával vo svojom rodnom Detroite pomerne neskoro, vo veku 19 rokov. Jeho najväčším „učiteľom" bol Lightnin´ Hopkins, s ktorého nahrávkami sa zatváral do izby, aby nasiakol jeho ostrý texaský blues. Zvukové možnosti elektrickej gitary skúmal dokonca so stetoskopom. S takýmito experimentami si pomaly dláždil cestu k titulu „otec psychedelickej gitary". Začiatkom 60. rokov odchádza do San Francisca, kde sa stáva členom bluegrassových JP Pickens and the Progressive Bluegrass Boys. Zabýval sa v dome hippie komunity Family Dog, s ktorými Helms udržiaval priateľské kontakty. V lete 1965 sa jeho prostredníctvom zoznámil s Albinom a Andrewom a pridal sa k nim so svojou ohnivou gitarou. Ku kompletnej zostave chýbal už len hráč na bicích.
Prvý bubeník Chuck Jones sa neukázal ideálnou voľbou. Jeho surfrockový štýl sa ostatným hráčom nepozdával a okrem toho mal zranenie, ktoré ho v hre obmezovalo. Za bicou súpravou ho nahradil umelecky založený David Getz. Už od detstva mal dve veľké vášne: kreslenie a všetko okolo indiánskej kultúry. Keď mal 13 rokov, pridal sa k indiánskej tanečnej skupine Heyoka Indian Dancers. Tu získal zmysel pre rytmus a čoskoro sa dostal aj k bubnovaniu. Nadanie ukázal vo viacerých jazzových kapelách a so sextetom Rick Lundy and the Saints sa zúčastnil európskeho turné. Svoju budúcnosť však rezervoval výtvarnému umeniu, v ktorom sa zdokonaloval na univerzite v Manhattane a na Art Institute v San Franciscu, jeden študijný rok strávil aj v Krakowe. Po návrate domov dostal na Art Institute post inštruktora maľby a po viacerých úspechoch sa zdalo, že má pred sebou skvelú umeleckú kariéru. Jeho osudom sa však nestalo výtvarné umenie, ale hudba. Potom, čo ho začiatkom roku 1966 uchvátil koncert kapely, ktorá v tom čase vystupovala už pod menom Big Brother and the Holding Copany, zaumienil si, že si v nej chce zahrať. Vyhladal hudobníkov a sebavedomo vyhlásil, že by mohol byť pre kapelu oveľa väčším prínosom ako Chuck Jones. Krátko potom sa stal štvrtým členom zostavy.
Čo sa týka vymýšlania mena kapely, jednoducho sa na papier napísali nápady - medzi nimi boli napríklad Tom Swift's Electric Grandmother alebo aj názov románu Wiliama Burroughsa Naked Lunch. Najlepšími sa zdali dva názvy: Big Brother (Veľký Brat, ktorým sa myslel Chet Helms) a Holding Company. Keďže si hudobníci z dvoch možností nevedeli vybrať, rozhodli sa použiť obidve. Prvé významné vystúpenie pod novým menom odohrali v januári 1966 na oslave psychedelickej kultúry na Trips festivale v San Franciscu.
Prejav raných BBHC patrí k najsilnejším hudobným zážitkom kvetinovej dekády. Sam Andrew ho označil za „progresívny-regresívny hurikánový bluesový štýl". Ich živelná energia bola akoby ozvenou otrasu revolúcie mladých s epicentrom v San Franciscu a objavovania iných realít, vyvolaných konzumáciou psychedelických drog. Myseľ rozširujúce substancie ako LSD, psylocibín a meskalín mali iste vplyv na zvuk BBHC, ale ich drogou číslo jedna bol starý dobrý bluesový alkohol. Aj vďaka tomu ich prejav ktosi označil za „alkadelický". Počas prvého roka získali tvrdé jadro nadšených fanúšikov a stali sa určujúcou veličinou hudobného života kalifornskej metropoly a jej okolia. Geniálni boli všetci štyria hudobníci, ale ako to už býva, najviac sa priblížili k hudobnému šamanizmu gitaristi. Sam Andrew a James Gurley dokázali na svojich nástrojoch vyčariť širokú škálu zvukov, od surového náreku zraneného zvieraťa až po ohromujúcu krásu psychedelickej symfónie.
Hall of the mountain king, klasická ukážka dlhého, inštrumentálneho psychedelického besnenia (vystúpenie v sanfranciskej televízii, jar 1967)
Až do leta 1966 si BBHC vystačili s hlasom Petera Albina, ktorému sekundoval Sam Andrew. Chet Helms začal uvažovať o angažovaní nového člena, ktorý by mal na starosť iba spev a vtedy si pomenul na jednu dobrú kamarátku z čias štúdií na Texaskej univerzite: Janis Joplin. Toto spočiatku nesmelé dievča vyrastalo v texaskom Port Arthure a jej rodičia v nej pestovali lásku ku kráse. Už na strednej škole sa venovala netradičným umeniam a v prvom rade hudbe. Jej veľkými vzormi boli bluesové speváčky Bessie Smith a Odetta Holmes. Janisina cesta za nesmrtelnosťou rockovej superhviezdy začala spievaním v malých baroch Texasu za pár dolárov. Neskôr sa odvážila aj na obľúbené miesta beatnikov, akými boli Venice a North Brach v Kalifornii a Greenwich Village v New Yorku. Na jej kalifornské vystúpenia z rokov 1963-1964 si spomínali aj Albin a Gurley.
Jednoduchý a krásny Black mountain blues od Bessie Smith v podaní mladučkej Janis Joplin
Vášnivý duch dievčiny už v mladom veku objavil drogy a chlast a na ostrí noža sa pohybovala aj počas univerzitných štúdií v Austine. Liberálna atmosféra západného pobrežia ju silne provokovala k úplnému odtrhnutiu z reťazí a tak sa pre istotu rozhodla k návratu do rodného štátu. Začiatkom leta 1966 odmietla ponuku na miesto speváčky v skupine 13th Floor Elevators, legendy texaskej psychedelickej scény. Krátko nato ju navštívil Helmsov kamarát a prehovoril ju k návratu do Kalifornie, aby si ju BBHC mohli vypočuť. Pri prvom stretnutí s kapelou nepôsobila dojmom budúcej hviezdy. Podľa Gurleyho mala na sebe nevýrazné handry, vlasy zopnuté ihlicou a na tvári vyrážky. Jej vysoký a country hudbou ovplyvnený spev sa však hudobníkom zapáčil. Ich prvé spoločné vystúpenie sa odohralo v júni 1966 v Avalon Ballroom, domovskom klube BBHC. Klasická zostava bola kompletná.
S novou posilou prišli aj zmeny: hralo sa menej rozťahaných psychedelických inprovizácií a viac priestoru dostali kratšie spievané skladby. Väčšina fanúšikov takéto zmeny prijala, ale ich tvrdé jadro, sprevádzajúce kapelu už od začiatkov, bolo nespokojné. Hovorili, že Janis pretvára zvuk kapely na podobný, aký mali iné sanfranciské hudobné skupiny a tým ničí jej originalitu. Ostatným členom kapely odporúčali, aby sa „tej sliepky zbavili". Hudobníci tak našťastie nespravili, pretože si uvedomovali, akú zbraň v podobe Janis získali.
Príchodom čoraz väčšieho množstva hippies začalo byť v Haight Ashbury tesno a BBHC sa rozhodli odsťahovať na sever od San Francisca do mestečka Lagunitas, ktorého príjemná atmosféra bola domovom viacerých kapiel (komunitným životom tu žili napríklad aj Grateful Dead). Prenajali si veľký dom a krásna scenéria jeho okolia poskytovala inšpiráciu pre skúškové maratóny. Ani sa v novom domove nestihli zabývať, keď Ron Polte, manažér Quicksilver Messenger Service prišiel s ponukou na odohranie série koncertov v Chicagu. Nezaváhali, ponuku prijali a vydali sa na cestu. Z plánovaných štyroch týždňov v klube Mothers Blues odohrali iba dva: bluesová metropola v tej dobe nemala záujem o hipíkov z Kalifornie. Cesta sa nakoniec neukázala zbytočnou: dôležitejším výsledkom ako koncerty v „cudzine" bolo podpísanie zmluvy s chicagskym vydavateľstvom Mainstream Records.
Nahrávanie väčšiny materiálov debutu s názvom Big Brother and the Holding Company sa uskutočnilo počas niekoľkých decembrových dní roku 1966 v United Studios v Chicagu. Stratégiou vydavateľstva bola produkcia kratších skladieb, ktoré mali väčšiu šancu upútať pozornosť širšieho okruhu poslucháčov. Takéto očakávania splnil najviac energický hit Down on me, ktorý neskôr dosiahol 43. miesto národnej hitparády. Vrcholným okamihom je úvodná skladba Bye Bye, napísaná Janisiným bývalým milencom z texaského hudobného podzemia, Powellom St. Johnom. Speváčka tu s krištalicky čistým hlasom podáva dôkaz o svojom peveckom potenciáli a nie je to inak ani na zvyšku albumu. Posledný track - All is lonelyness - už pripomína to najlepšie s psychedelického rocku. Za skladbou stál svojrázny umelec, ktorý nosil prezývku Moondog a na uliciach New Yorku predával okoloidúcim svoju poéziu. Treba podotknúť, že práve tento dlhovlasý a bradatý exot s výzorom vikinga najviac ovplyvnil imidž kapely.
Prenikavý hlas Janis na Bye, bye baby
Lonelyness, posledná skladba prvého albumu už akoby patrila na druhú, psychedelickejšiu platňu
Na prvý album BBHC musela verejnost čakať až do augusta 1967. Jeho vydanie by sa pravdepodobne ešte viac oneskorilo, ak by sa medzitým neudiala rozhodujúca udalosť - medzinárodný hudobný festival v kalifornskom Monterey. Predĺžený víkend plný hudby sa konal sa 16. až 18. júna 1967 a bol prvým z radu veľkých legendárnych festivalov rokov šesťdesiatych. Organizovala ho kapela The Mamas and Papas, ktorá chcela okrem seba predstavit svetu ďalších talentovaných umelcov novej hudobnej vlny. Napriek tomu, že zúčastnení umelci odohrali svoje vystúpenia bez nároku na honorár, mnohým sa to oplatilo. Jimi Hendrix a britskí The Who na pamätných koncertoch šokovali svoje obecenstvo ničením aparatúry a indické rágy Raviho Shankara a jeho spoluhráčov výrazne prispeli k záujmu mladých západniarov o hudbu Východu. Najväčší profit z účasti však mali práve BBHC, ktorí ako jediní koncertovali dvakrát. Prvý večer odmietli vystúpiť, ak by ich nakrúcali kvôli pripravovanému filmovému dokumentu, ale po veľkom úspechu koncertu sa na nasledujúci deň organizátorom podarilo prehovoriť kapelu na reprízu a tá sa už natočila. Časť tohoto záznamu tak môžeme vidieť na dokumente Monterey Pop režiséra Alana Pennebakera. Festival bol dlho očakávaným prelomom kapely: nepriniesol iba celoštátne uznanie, ale aj zviditeľnenie pred medzinárodným publikom.
Zrodenie hviezd na Monterey pop festival kamerou Alana Pennebakera: všetkými emóciami zafarbená verzia bluesovej klasiky Ball and chain
Po Monterey sa BBHC ujal Albert Grossman, človek, ktorého manažérske schopnosti prispeli k úspechom viacerých hudobníkov, okrem iných aj Boba Dylana. Chet Helms odišiel a okrem neho odchádzala aj počiatočná eufória, ktorú pomaly nahradzovali problémy spojené so slávou. Svetlá reflektorov sa čoraz viac sústreďovali na Janis a ostatní členovia sa dostávali do úlohy sprievodnej kapely. Aj nahrávanie druhého albumu bolo náročné a hlavne zdĺhavé - oproti debutu, ktorý sa stihol natočiť za tri dni, zabralo od začiatku marca 1968 takmer tri mesiace. Medzi tie menšie problémy patril jeho názov: pôvodne sa mal menovať Dope, Sex and Cheap Thrills. Tento odvážny nápad u vydavateľstva Columbia Records neprešiel a musel byť skrátený na Cheap Thrills. Skutočné ťažkosti prišli až v nahrávacom štúdiu. Producent John Simmons považoval prácu s kapelou za velmi ťažkú: hudobníci, zvyknutí na spontánnosť živého vystupovania, boli zrazu zošnurovaní kulisami štúdia a vydať zo seba to najlepšie dokázali iba s veľkým vypätím. Nesplnil sa ani pôvodný plán, ktorý rátal s dvoma platňami, jednej štúdiovej a jednej koncertnej. Cheap Thrills tak vyšiel v pohnutom auguste roku 1968 pozliepaný so štúdiových nahrávok a záznamov živých vystúpení. I napriek tomu sa stal klasikou klasík: Gurley a Andrew si so skladbou Summertime vyslúžili podľa neskoršieho hodnotenia časopisu Guitar Player miesto na špičke najlepších psychedelických gitarových sól v dejinách rocku. Druhý veľký hit, Piece of my Heart, je bez preháňania jedno z najsilnejších a najvášnivejších vyznaní, aké ženská speváčka predniesla, podobne ako dlhá psych-bluesová Ball & Chains, (skladba bluesovej speváčky Big Mama Thornton) s ktorou rok predtým BBHC ohúrili obecenstvo v Monterey.
Summertime pri náročnom nahrávaní albumu Cheap thrills
Janis nám dáva svoje srdce vo večnej klasike - Piece of my heart
Jeden z krásnych momentov rockovej psychedélie, Oh Sweet Mary
Sláva, divoký život na cestách a neustále koncertovanie napokon ukázali svoju odvrátenú tvár. V neprestajnej naháňačke už neostával čas na nové skladby a kapela začala napriek hustému programu umelecky stagnovať. Čoraz viac sa do nej naväzovali aj novinári: kým Janis ospevovali, ostatní členovia museli znášať útočné články o tom, že nevedia hrať a že si speváčka zaslúži profesionálnych hudobníkov. Ich jedinou podporou bola undergroundová tlač. Situácia v kapele už nepripomínala idylu začiatkov a dochádzalo ku konfliktom. Takéto tlaky vo veľkej miere prispeli k zvyšovaniu drogového apetítu všetkých členov kapely (až na Petra Albina, ktorý ich nebral). Nakoniec Janis zahlásila svoj odchod. V decembri 1968, keď vrcholila spanilá jazda Cheap Thrills v hitparádach, odohrala klasická zostava Big Brother and the Holding Company svoju labutiu pieseň.
Albin a Getz po krátkej dobe vzdali myšlienku udržať BBHC a pripojili sa k skupine Country Joe and the Fish. Duchovne zahladený Gurley sa vybral do púšte v Údolí smrti, aby našiel seba samého. Janis ponúkla Samovi Andrewovi miesto gitaristu v jej novozaloženej kapele Kozmic Blues Band a ten ponuku prijal. Neprítomnosť Albina, ktorý brzdil drogové excesy svojich spoluhráčov, znamenala cestu týchto dvoch najdivokejších členov BBHC do čoraz väčšieho drogového a alkoholického oparu. Vydaný album s názvom I Got Dem Ol' Kozmic Blues Again Mama! nesplnil očakávania speváčky ani obecenstva a Janis Andrewa z kapely vyhodila.
Fénix povstal z popola na jeseň 1969. Tentoraz už bez Janis, i keď so svojimi bývalými spoluhráčmi mala niekoľko príležitostných vystúpení. Svoju energiu sústredila do Fult Tilt Boogie Band, kapely, ktorá bola konečne podľa jej chuti. Oficiálnou speváčkou BBHC sa stala Kathi McDonald, niekdajšia vokalistka Joea Cockera a Ika a Tiny Turnerových. Hlas ostrý ako britva a encyklopedické znalosti populárnej hudby z nej spravili rovnocenného partnera silných osobností BBHC. Zostavu posilnil aj gitarista Dave Schallock a spevák so skvelým zmyslom pre texty Nick Gravenites z ex-Electric Flag. Začalo tak obdobie zdokonalovania hráčskej techniky a hľadania nových smerov: Andrew to skúsil s klávesami, Getz s marimbou (nástroj podobný xylofónu) a nastal aj posun k jazzovým experimentom. Inšpiratívnym bol aj dlhší pobyt hudobníkov na Havajských ostrovoch, kde si vymieňali skúsenosti s miestnymi muzikantami. Za pomerne krátku existenciu tejto druhej inkarnácie stihli BBHC vydať dva albumy, Be A Brother (1970) a How Hard It Is (1971). V čase krátko pred vydaním Be A Brother nečakane silný heroín ukončil životnú dráhu Janis Joplin a utíšil hlas, ktorý sa stal symbolom jednej generácie. Tragédiu robí ešte smutnejšou fakt, že sa speváčka tejto droge dlhé mesiace úspešne vyhýbala. Nedožila sa ani vydania svojej skvelej poslednej platne s názvom Pearl.
Nakoniec postihla pomalá smrť aj Big Brother and the Holding Company, napriek márnym snahám Sama Andrewa udržať posledný plamienok jej života. Na jej obnovenie hudobníci odhodlali až v roku 1987, na 20. výročie Leta Lásky. Desať rokov na to James Gurley opustil zostavu a krátko pred Vianocami 2009 aj túto dimenziu, aby sa pripojil k Janis. Napriek všetkým nespravodlivým obvineniam, aké museli trpieť v čase najväčšej slávy, je jasné, že Peter Albin, Sam Andrew, James Gurley a Dave Getz sú na rovnakej umeleckej úrovni, ako žiarivá Janis. Spoločnými silami v nemalej miere prispeli k tomu, že rock and roll sa dostal do svojej vrcholovej kondície a stal sa nástrojom na skúmanie skrytých zákutí vnútorného vesmíru.
