reklama

The Monks: bítlsáci protopunku

Roky šesťdesiate: možno si predstavíte dobýjanie Mesiaca alebo tanky na pražských uliciach. A ak pôjde o hudbu, s najväčšou pravdepodobnosťou si spomeniete na Beatles. V dobe, keď sa členovia kapely „populárnejšej ako Ježiš Kristus" čoraz viac zatvárali do štúdií, aby nahrávali východnou mystikou a halucinogénmi ovplyvnené albumy, sa v Západnom Nemecku zrodil fenomén: kapela The Monks. I keď títo anti-Beatles, ako ich niekedy nazývajú, nezopakovali superhiezdnu kariéru kolegov z Liverpoolu, zasluhujú si oveľa väčšiu pozornosť, než akej sa im dostáva. So svojou drsnou hudbou sú jedným z najzvláštnejších a najlepších destilátov spontánnej rockovej energie šesťdesiatych rokov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Písal sa rok 1964, Beatles boli na vrchole kariéry, éterom sa čoraz intenzívnejšie prenášali zvuky rock and rollu a Západné Nemecko bolo (spoločne so Spojenými štátmi) druhým domovom mladých britských kapiel, ktorých sem privábila vidina slávy. Pri mestečku Geinhausen, na jednej zo základní U.S. armády, poctených zabezpečením hraních medzi Západom a Východom, slúžili piati vojaci. Každý z nich pochádzal z iného kúta USA a čoskoro ich mala spojiť láska k hudbe. Dave Havlicek prišiel z Hedrixovho rodného mesta Renton v štáte Washington a bol blázon do Elvisa, Chucka Berryho a Jerryho Lee Lewisa. Gary Burger pochádzal z Minnesoty a jeho záujem sa sústreďoval na country a bluegrass. Spoločne s Havlickom tvorili gitarové duo v kapele, s ktorou sa vo voľnom čase snažili zahnať nudu. Ich stretnutie s Eddiem Shawom bolo prvou z udalostí, ktoré viedli k vytvoreniu legendy. Shaw bol milovníkom jazzu a do hudbnej brandže vstúpil pomerne skoro, v rodnej Nevade hral v jednom dixieland bande na trúbke už ako 15 ročný. Do stretnutia s Havlickom a Burgerom bubnoval v konkurenčnej kapele, ale v novej partii dostal rolu basgitaristu. K triu sa čoskoro pridal bubeník Roger Johnston, Texasan ovplyvnený jazzom (jeho vzorom bol bubenícky mág Gene Krupa), ktorý mal podobne ako Burger celkom rád aj country. Piatu pätinu budúcej kapely tvoril Larry Spangler. Pochádzal z Chicaga a jeho slabosťou bol blues. V mladosti získal klasické klavírne vzdelanie a vznikajúcu kapelu posilnil s elektrickým organom. S Burgerovým príchodom bola zostava kompletná. Dostala meno The Torquays.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na začiatku to mala byť iba zábava a Torquays hrávali v malých baroch a kluboch pre vojakov a civilné obecenstvo. V záujme zlepšovania vzťahov americkej armády s miestnym obyvateľstvom dokonca dostávali od velenia rozkazy na vystupovanie. Majiteľ klubu, v ktorom často vystupovali, im tvrdil, že s hudbou majú možnosť zarobiť veľký balík peňazí. Rozhodli sa, že po prepustení z vojenskej služby ostanú v Nemecku. Zbohom, ktoré čoskoro dali armáde, im prinieslo voľný čas, ktorý mohli venovať hudbe. Ich vzhľad - biela košela s vestou, kravata, slušné nohavice a topánky - nenasvedčoval o spiacej energii, ktorú v sebe nosili. V coververziách Chucka Berryho, surfovej muziky a hitov britskej rockovej invázie, ktoré tvorili raný repertoár Torquays, by sa zo spätného pohľadu dali rozpoznať náznaky potenciálu, ale zatiaľ boli iba jednou zo záplavy podobných kapiel. Svoje prvé materiály nahrali na vlastné náklady v malom nahrávacom štúdiu v Heidelbergu. Výlisky singlu There she walks/Boys are boys s nákladom 500 kusov predával Larry priamo zo svojho organu: takáto nezávislá distribúcia hudby bola v tej dobe niečím nezvyčajným.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Driemajúca energia vyplávala na povrch postupne. Každodenné koncerty boli dlhé a hudobníci čoskoro cítili, že upadajú do stereotypu. Počas dlhodobejšieho hrania v Mníchove si uvedomili, že v klube nie sú tými najdôležitejšími - tvorili iba pozadie zábavy. Aby sa koncerty nezdali tak nekonečne dlhými a aby obecenstvo udržali sústredené, začali hrávať bez prestávok medzi skladbami. Boj so stereotypom a nedostatkom pozornosti zo strany publika sa časom pozvoľna menil na vedomé hľadanie originálneho zvuku. Torquays sa dali na cestu premeny: Dave si zmenil priezvisko z Havlicka na Day a z Larryho Spanglera sa stal Larry Clark. Experimentovanie malo veľa slepých uličiek, ale zvuk kapely sa postupne pretváral, stával sa rytmickejším a hlasnejším. Až napokon jeden deň prišlo to, čo Eddie Shaw prirovnal k objaveniu ohňa. Počas jednej únavnej skúšky v Stuttgarte si kapela dala pauzu a Gary si odložil svoju gitaru značky Gretsch Black Widow neďaleko zosilovača. Zákony elektrického prúdu okamžite zapracovali a ozval sa rušivý zvuk, spôsobený spätnou väzbou medzi gitarou a zosilovačom - feedback. Ako narastala jeho intenzita, menil sa a sprevádzalo ho veľa vedľajších tónov. Roger čisto z nudy rozbúšil biciu súpravu a potom sa pridal aj Eddie a ostatní. Gary pochytil gitaru a nasmeroval ju k zosilovaču a ozvala sa zvuková explózia, ktorú Shaw nazval „zvukom škrípajúceho ľadovca o trup Titanicu". Hudobníci si uvedomili, že po dlhej dobe našli to, čo hľadali. Gary Burger sa stal jedným z hudobníkov, ktorí objavili možnosti feedbacku a začali s ním experimentovať. Nový efekt sa zaradil do arzenálu kapely.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas jedného stuttgartského vystúpenia získali Torquays dvoch veľkých obdivovateľov v osobách Waltera Niemanna a Karla H. Remyho. Niemann bol poslucháčom umeleckej akadémie, Remy študoval dizajn a obaja boli silne ovplyvnení umeleckým hnutím Bauhaus a jeho jednoduchou estetikou. Po koncerte sa zoznámili s kapelou a jej nový zvuk označili za hudbu budúcnosti. Ponúkli svoje manažérske služby a hudobníci po krátkej úvahe súhlasili. Od tej doby Niemann a Remy chodili každé popoludnie na skúšky a stali sa dôležitým katalyzátorom premeny Torquays na Monks. Burger sa v ovládaní feedbacku neustále zdokonaloval a spolu so svojím frenetickým spevom ho zapájal do nových originálnych skladieb, pričom vo veľkom využíval obľúbený fuzz box. Dave si vymenil gitaru na banjo a vystrojil ho dvoma mikrofónmi. Jeho rytmický a surový zvuk podobný rozbehnutej lokomotíve v spolupráci s vojenskou silou Rogerovej súpravy veľkých francúzskych bubnov a Eddieho čoraz temnejšou a hlasnejšou basgitarou sa stali rytmickou sekciou kapely. Do minimalizmu prechádzala aj Garyho gitara a Larryho pekelný organ kvíliaci s humornou morbídnosťou. Týchto päť nástrojov skazy vytvorilo nový štýl - overbeat, alebo v jeho nemeckej verzii, überbeat - minimalistický, priamočiary a miestami do nemoty sa opakujúci drsný rytmus, ktorý neskôr Eddie Shaw opísal ako pre-gregorian punk shant.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Manažéri sa rozhodli, že kapela potrebuje nový look: od tej doby sa tmavé obleky, niekedy aj mníšske sutany, obesenecké slučky v krku a tonzúry (vyholené vlasy na temene á la mních) stali jej poznávacou značkou. So spontánnym nápadom vyholiť si hlavu po vzore rádových bratov prišiel Roger a ostatní ho nasledovali. Uhladený a pritom temný imidž (možno pre niekoho komický) ostro kontrastoval so vzhľadom ostatných kapiel, ktoré sa už čoskoro mali zafarbovať veselými farbami hippie revolúcie. Prestrojenie sa stalo organickou súčasťou kapely, hudobníci ho nosili aj mimo pódia a vyvolávalo rôzne reakcie, neraz aj negatívne.

Keď Johnston prehovoril svojich kolegov na absurdný negatív punkerského číra, zrodila sa legenda. Do kaderníctva išli Torquays a z neho Monks, pripravení ukázať svetu svoje umenie. V malej dedinke Ludwigsburg počas dvoch 11 hodinových setov nahrala kapela demá, ktoré sa stali súčasťou zlatého fondu garážového rocku. Potom, čo nahrávky s minimalistickým víchorom odmietli Philips a Ariola, sa dostali do rúk Jimmyho Bowiena, zamestnanca spoločnosti Polydor. Vedel, že nejde o niečo tuctového, hlavne potom, čo ho manažéri zoznámili s novým imidžom kapely. Vedenie Polydoru prisľúbilo, že materiály Monks nahrá a vydá, ak sa títo Amíci dokážu presadiť v Hamburgu - výsostnom teritóriu britských kapiel.

Domovom Monks v Hamburgu sa stal Top Ten Club, ktorý bol pár rokov predtým miestom častého vystupovania Beatles. V jeho prezliekarni pracovala jedna stará dáma, ktorá mala za úlohu starať sa o kapely a zaobstarávať všetko, čo by umelci potrebovali. Volali ju Oma - Babka. Keď sa jej zdalo, že sú hudobníci príliš unavení a potrebujú sa pred fyzicky náročným koncertom nakopnúť, ponúkala zázračné pilule, po ktorých únava odišla. Bola to práve Oma, ktorá zoznámila členov Beatles so speedom. Podľa tvrdenia Shawa nehrali tieto stimulačné drogy v živote Monks príliš veľkú úlohu, to však neznamená, že nežili ozajstným hektickým životom rockerov. Hudobníci na pódiu sledovali jasný cieľ, zaujať obecenstvo: intenzitou zvuku, jednoduchými explozívnymi rytmami, zborovým spevom a pološialenými vokálnymi sólami Garyho Burgera. Jadrom dlhých a fyzicky náročných koncertov boli vlastné originálne skladby. S takýmto arzenálom zožali Monks úspech. Náročné hamburgské publikum, odchované množstvom rôznorodých kapiel, ich prijalo a zvyklo si aj na bizarný imidž, ktorý na prvý pohľad nekorešpondoval s inteligentne neučesaným a drsným zvukom.Veselica nekončila ani po vystúpeniach a jej dvoma ústrednými bodmi boli pitie a ženy. Výnimkou bol Larry, aspoň čo sa alkoholu týka. Po jednej extrémne prechlastanej noci prestal piť a odvtedy energiu ušetrenú na voľný čas venoval ženám, šachu a svojej láske s menom Harley Sportster, s ktorou bezstarostne jazdil na nemeckých Autobahnen. Umiernenejším bol aj Eddie, ktorý síce nenaháňal sukne, ale jeho rockový život niekedy riadne preveril trpezlivosť manželky.

V novembri 1965 sa začalo v Kolíne nahrávanie albumu Black Monk Time, kolekcie najenergickejších nahrávok svojej doby. Jeho produkciu si zobral na starosť Jimmy Bowien. Nezvyčajné skladby sa nahrávali po koncertoch, od tretej nad ránom až do ôsmej ráno, napriek tomu z nich necítiť ani štipku únavy. Všetky nahrávky boli originálnymi výtvormi Monks. V dobe, keď kapely na svoje platne zaraďovali okrem vlastných skladieb aj coververzie osvedčených hitov, to bolo výnimočné. Polydor vydal monksovský debut v marci 1966 a jeho priamočiarosť a intenzívna energia bola nezvyčajnou aj na rok 1966, keď silou prešpikovaný garážový rock zažíval svoje vrcholové obdobie. Ešte po vyše štyroch desaťročiach, počas ktorých svet prežil konfrontácie s vlnami dravého punku a metalovej hudby, pôsobí Black Monk Time ako z iného hudobného vesmíru. Už počas jeho nahrávania sa štúdiový inžinier nechal počuť, že to ani nie je hudba. Monks neboli hipíkmi, ktorí ponúkajú kvety a mier - album otvára skladba Monk Time, ktorá upozorňuje na inú, surovšiu realitu 60-tych rokov: naplno sa v nej vykričala paranoja veku atómovej bomby a negatívne pocity z eskalujúcej vojny vo Vietname. Kapela však nemala v úmysle vyrábať politické posolstvá. Cieľová skupina, nemecká mládež, nevyžadovala komplikácie, ale zábavu. Punková simplicita a opakovanie textov (napr. v How to do now sa titulná fráza opakuje až 47 krát) sčasti súviseli s jazykovou bariérou medzi kapelou a obecenstvom. Skladby Shut up, Complication a rozpoltené vyznanie lásky s názvom I hate you sú najlepšou (ne)svätou trojicou platne. Na podobnú punkovú priamočiarosť si svet musel počkať až do doby Stooges a éry Sex Pistols. Rafinovaná jednoduchosť zvuku albumu ide ruka v ruke s jeho prostým obalom, s ktorým si, podobne ako s výzorom kapely, zahrali manažéri. Nápad čiernej prednej časti obalu s bielym názvom predbehol podobnú koncepciu prednej strany bítlsáckeho White Album-u o dva roky.

Úvod albumu ostrý ako žiletka - Monk time

Shut up, alebo „nie zrovna Svetu mier!"

Krátko, ale na plné gule (a najmä to gitarové sólo uprostred!)... Boys are boys and girls are girls

Trochu šialení, trochu smiešni, ale s energiou za celú U.S. Army - Higgle dy piggle dy

I hate you - ten najbombastickejší kúsok celej garážovej scény šialeného roku 1966... Mimochodom, sprievodný zvuk najlepšej scény Biga Lebowského... Walter Sobchak: „You think I'm fucking around here? Mark it zero!!!"

Complication, garážová zlatá nugeta prvej akosti... Punk pred punkom...

A ešte raz, a naživo: Complication na nemčúrskej TV stanici v programe Beat, beat, beat, október ´66

A niečo aj na veselú nôtu pre priaznivcov alkáču - Drunken Maria...

Po nahrávaní sa Monks vydali na turné, ktoré malo ohúriť Západné Nemecko. Boli to skutočne neúnavní drviči: cez pracovné dni trvali koncerty priemerne 6 hodín a cez víkendy aj dlhšie. Počas nekonečného turné sa stávalo, že zvládli aj tri koncerty denne. Deň čo deň, od malých dedín až po veľké mestá predvázali svoju kanonádu a všade ich čakal nový flám a nové ženské, skrátka poctivý rockerský život. Vystúpili aj v TV relácii pre mladých s názvom Beat Club a zo záberov nie je celkom jasné, či slušne oblečená mládež chápe protopunkový koncert. Monks mali aj možnosť robiť predkapelu hviezdam ako The Who, Troggs a Kinks. Keď si zahrali s Billom Haleym & Comets, ktorí stáli so svojou Rock around the clock pri zrode rock and rollu, Dave Day sa dostal do vytŕženia a na chvíľu sa tak stretla minulosť a budúcnosť žánru. Monks sa zoznámili aj s Jimim Hendrixom, ktorý bol na západonemeckom turné so svojou kapelou Experience. K stretnutiu došlo v Star Palaste v Kieli. Jimi na pódiu robil svoje klasické show, ktoré ho malo už čoskoro presláviť - z gitary vyludzoval svoju intenzívnu hudbu, hral na nej so zubami a predstieral s ňou sex - skrátka všetko, čo jeho manažéri považovali za dôležité, aby ohúril obecenstvo. Hudbu Monks označil ako zvláštnu a nie je jasné, či to myslel ako kompliment. U Garyho Burgera sa živo zaujímal o gitarový feedback a o techniku používania wah wah pedálov, ktoré boli v tej dobe technickou novinkou. Bolo by to silné tvrdenie, že Hendrix bol zásadne ovplyvnený Burgerovými technikami, každopádne však jeho záujem poukazuje na fakt, že Monks boli v predných líniách progresu hudby.

Ako si neskôr spomína Eddie Shaw, pri sledovaní Hendrixovho vystupovania a jeho burácajúceho bluesu si uvedomil, že ak Monks chceli hrať hard music, nevybrali si cestu, ktorá viedla k úspechu. To Hendrixov štýl mal preraziť. V máji 1967, keď stretli Jimiho, už začínalo Leto lásky a drsná koncepcia garážového rocku bola za svojím prvým vrcholom. Monks boli z neustáleho koncertovania vyčerpaní a do tej doby ich zvuk stihol prejsť veľkými zmenami. Už krátko po vydaní Black Monk Time sa ukázalo, že nebude mať komerčný úspech, napriek pochvalným kritikám niektorých hudobných časopisov. Spoločne so singlom Complication/How to do now sa predával veľmi slabo a zisky z predaja nepokryli ani vstupné náklady. Bol jednoducho taký skvelý a novátorský, že sa nestal úspešným. Po tejto skúsenosti ho Polydor nevydal v USA a nekonalo sa ani plánované americké turné.

Vydavateľsvo začalo na Monks tlačiť, aby vytvorili niečo, čo sa bude predávať, čiže hudbu, ktorá vyhovie aj nenáročným poslucháčom. Kapela tomuto tlaku podľahla a na konci roku 1966 vyšiel singel I cant get over you/Cuckoo. Monks s týmito skladbami odbočili od drsností typu I hate you a Complication a tak sa uzavrelo ich najlepšie a najoriginálnejšie obdobie. I keď sa veľmi pozitívne a veselé skladby (na pomery Monks) považujú za najväčší komerčný úspech kapely, o nejakom prerazení do širokého povedomia sa nedalo hovoriť. Vydavateľstvo stále nestrácalo nádej a zorganizovalo turné po Švédsku. Monks vystúpili aj v celoštátnej televízii, ale ich koncerty nevedeli švédske obecenstvo zaujať takým spôsobom, ako napríklad publikum v Hamburgu. K tomuto turné sa viaže aj jeden mnohých komických príbehov kapely, keď road manažér ubytoval hudobníkov v kláštore. Tí sa o tom dozvedeli až na druhý deň, po noci plnej žien a whiskey. Skutoční obyvatelia kláštora ostali v šoku.

Začiatkom roka 1967 vyšiel ďalší a zároveň posledný singel, Love can tame the wild/He went down the see. Presladená hudba a popové texty, ktoré nie je možné označiť inak, ako klišé, boli smutným opakom dravosti éry Black Monk Time. Nemali ich radi ani samotní hudobníci, v prvom rade Dave a Gary. A navyše, nepriniesli žiadaný komerčný úspech. Blížiaci sa koniec kapely neodvrátil ani návrat k hraniu coververzií hitov: pri niektorých popových skladách, ako napr. The Whiter Shade of Pale, Dave znechucene odchádzal z pódia. Krokom späť do doby popovejšieho soundu Torquays bola aj výmena nástrojov, keď sa Dave vrátil k rytmickej gitare, Larry k jemnejšiemu klavíru a keď si Eddie miestami zahral aj na trúbke. Za obrúsením ostrých drápov kapely mohla byť sčasti aj jej nová záľuba v marihuane a hašiši, ktoré zjemnili jej agresívny zvuk. Spoločne s hudbou postupne upadal aj monksovský imidž. Hudobníci si nechali narásť dlhšie vlasy a začali sa obliekať do módnych hippie hábov. Najdlhšie si udržal temný vzhľad Larry: výzoru klerika ostal verný až do konca.

Po úpadku musel nakoniec prísť aj rozpad. Stalo sa to tesne pred plánovaným turné po Juhovýchodnej Ázii, ktoré by zahŕňalo aj vystúpenia vo vojnovom Vietname. Koncerty v bojovej zóne alebo v jej blízkosti neboli práve tým, na čo by sa Monks tešili. Aktuálny prípad jednej kapely, ktorá pri atentáte v istom saigonskom klube stratila hudobníka, visel nad hlavami Monks ako červený výkričník. Najmenej nadšenia zo všetkých prejavovali čerstvé manželky Rogera a Garyho a samozrejme Eddieho žena, s ktorou už zažíval kvôli hudobnej kariére dlhodobejšiu krízu. Nakoniec za všetkých rozhodol Roger. Deň pred odchodom na turné odletel s manželkou domov do Texasu. Nechal iba odkaz, že v kapele končí. Ich príklad čoskoro nasledovali aj ostatní a tak sa Monks stali minulosťou.

Larry Clark po návrate do USA odštartoval kariéru v IBM, Burger si založil audio-video produkčnú spoločnosť a Johnston, ktorý sa usadil v Minnesote, pendloval medzi prácami. Eddie Shaw vytvoril nezávislé vydavatelstvo, v ktorom v roku 1994 vydal pod názvom Black Monk Time svoje memoáre o Monks. Nevzdal sa ani hudby a hrával vo funkových kapelách, opäť bez nejakého komerčného úspechu. Dave Day sa s manželkou, ktorá sa v Amerike necítila doma, vrátil späť do Nemecka. Ostal tam ďalších deväť rokov, aby skúsil šťastie s otvorením baru a aby zažil trpkú skúsenosť pádu na dno společenského rebríčka, keď sa na nejakú dobu stal bezdomovcom bývajúcim v lesoch. Do Štátov sa nakoniec vrátil vďaka svojmu bratovi.

Ako plynul čas, hudba šesťdesiatych rokov zrela ako víno a získavala čoraz viac nových fanúšikov. Nebolo to inak ani v prípade Monks. Hudobníci ako Henry Rollins, Jello Biafra z Dead Kennedies alebo Beastie Boys hovoria, že Monks na nich zanechali veľký vplyv a kapely, ako napríklad britská post-punková legenda Fall hrávali coververzie ich skladieb. O to, aby sa na Monks nezabudlo, sa pričinili aj významní rockoví historici a kritici. Viacerí z nich vidia v kapele úplné začiatky punku, metalu a nemeckého krautrocku. V roku 1997 sa album Black Monk Time dočkal reedície a tak s 31 ročným oneskorením vyšiel prvýkrát aj v Spojených štátoch. V roku 1998 sa Monks v New Yorku dali opäť dokopy, aby si v nasledujúcich rokoch užívali zaslúžený obdiv svojich fanúšikov. Čoraz viac z nich pochádza z generácií, ktoré prišli až potom, čo kapela besnila na nemeckých pódiách. V roku 2006 bol uvedený dokumentárny film s názvom Monks: The Transatlantik Feedback, ktorého soundtrack s názvom Silver Monk Time tvoria coververzie monksovských skladieb od rôznych undergroundových interpretov. Tejto zaslúženej pocty sa už nedožil Roger Johnston, ktorý zomrel v novembri 2004. V januári 2008 ho nasledoval Dave Day Havlicek a svet ostal chudobnejší o ďalšieho tvorcu jedného z najdivokejších zvukov zlatej dekády rock and rollu.

Zoltan Koros

Zoltan Koros

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Medzi Bohom a diablom je vždy muzika... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu