Tri klasické albumy Stooges boli v čase svojho vydania komerčným fiaskom. Doba však rýchlo napredovala a k ich odkazu sa v druhej polovici schyzofrenických sedemdesiatych rokov prihlásili drzí učeníci typu Sex Pistols. Hlavným aktérom príbehu sa nakoniec podarilo dostať sa za vodu: Stooges sú dnes rockovými ikonami a Iggyho Popa nazývajú krstným otcom punku. Ale do doby, keď Johnny Rotten vrieskal pred americkým publikom stoogeovskú klasiku No Fun, si kapela užila veľké dávky dobrého aj zlého.
V Ann Arbore, v blízkosti priemyselnej depresie Detroitu, žili svoje životy bratia Ron a Scott Ashetonovci. Boli to týpci znudení a frustrovaní z okolitého časopriestoru a patrili do kategórie „odlišných" chalanov, ktorí nemali veľa kamarátov. Podobne pôsobil aj Dave Alexander, adolescent s problémovou pleťou a postojom drsňáka. Spoločne s Ronom sa rozhodli navštíviť Anglicko, aby uvideli v životnej veľkosti britské kapely, ktoré odštartovali niečo, čo bolo skutočnou rockovou revolúciou. Na ostrov, ktorý bol uprostred rockovej horúčky, sa dostali vo veku 16 rokov úplne sami. Stretnutie so surovým koncertom The Who a ich zdivočelým obecenstvom, trhajúcim sa za gitarou Peta Townshenda, ktorú hudobník počas vrcholu vystúpenia roztrieskal, presvedčilo Rona aj Dava o ich životnom cieli: stať sa rockovou hviezdou. Keď sa vrátili domov do Štátov, ich nadšenie nakazilo aj Scotta a istého Billa Cheathama a tak čoskoro vznikla kapela, ktorá dostala meno Dirty Shames. Pestovanie drzého imidžu po vzore raných Rolling Stones, poflakovanie sa po uliciach a boj proti nude považovali za dôležitejšie, ako tvrdé cvičenie a v podstate ich ani nikto nikdy nevidel hrať. Ich obvyklým lokálom bola predajňa platní, kde pracoval mladý chalan s nevinnou tvárou a veľkými očami, Jimi Osterberg. V tej dobe ešte nikto netušil, že je to budúci shock-rocker, ktorý sa definitívne odtrhol z reťazí.
Cesta Jimiho k antihrdinovi s menom Iggy Pop začala za bicou súpravou pomerne obyčajnej kapely Iguanas, akých bolo v polovici šesťdesiatych rokov nespočetné množstvo. Vydala aj singel, ale ako mnoho iných, upadol do zabudnutia. Na rozdiel od svojich spoluhráčov však v mladom bubeníkovi driemala nespútaná energia, ktorá čakala na svoje vyslobodenie. Keď Jimiho hudobný vkus nenachádzal v prostredí Iguanas ďalšie uspokojenie, zahlásil svoj odchod. Z kapely si neodniesol iba prvú cennú skúsenosť s hraním, ale aj prezývku Iggy. S týmto kapitálom sa pridal k bluesovej formácii The Prime Movers. Keď po čase cítil, že to ešte stále nie je ono, na radu Mikea Bloomfielda, gitaristu Paul Butterfield Blues Band, sa vybral do Chicaga, aby v jeho černošských štvrtiach nasiakol autentickým bluesom. Zažil tu jeho geniálnu bezprostrednosť a jednoduchosť, ktorú sa mnohí mladí bieli hudobníci snažili napodobniť, väčšinou márne. Iggy si uvedomil, že obyčajná imitácia nevedie k originalite. Ďalšie osvietenie ho pristihlo v Detroite, keď sa dostal na koncert Doors. Pohľad na dekadentné vystúpenie totálne ožratého Morrisona, ktorý šalejúce obecenstvo úplne odpisoval, Iggyho fascinoval. Rozhodol sa, že bude robiť niečo podobné: v ten večer podali Doors veľmi slabý výkon a to ho presvedčilo, že ak dokážu dosiahnuť slávu takíto muzikanti, tak to musí dokázať aj on. Zavolal Ronovi Ashetonovi, s ktorým sa poznal z predajne platní a z okruhu ľudí, ktorí sa pohybovali okolo Prime Movers a snažil sa ho presvedčiť, aby vytvorili kapelu, akú svet ešte nevidel. Ron sa mal rozhodnúť, či sa s bratom a Davom Alexandrom pridá k novému projektu, alebo bude pokračovať v kapele Chosen Few, s ktorou ho pred nejakým časom zoznámil práve Iggy. Osud chcel, aby si vybral prvú možnosť. V tej chvíli sa zrodila partička, ktorá neskôr vošla do dejín ako Stooges.
Spočiatku to nevyzeralo, že by banda fungovala: prvé mesiace boli plné rečí a iba z času na čas sa dokázala vyprovokovať k vážnejšiemu cvičeniu. Prvé hudobné experimenty prebiehali v pivniciach rodiny Ashetonovcov a matky Dava Alexandra. Intenzívny rámus privádzal rodičov na psychiatriu a aj kvôli tomu si kapela prenajala dom na periférii Ann Arboru, ktorý mal slúžiť ako skúšobňa a jej oficiálna základňa. Nazvali ho Funhouse a svojmu menu ostal verný. Počúvali sa tu veľké dávky hudby a na jedálnom lístku bola naozaj pestrá strava: od free jazzu, bluesu, freak rocku Franka Zappu, až po indickú a tibetskú hudbu a gregoriánske chorály, väčšinou všetko výdatne okorenené marihuanou. Keď sa ich manažér vrátil z Montereyského festivalu, kde sa americkej verejnosti predstavil Jimi Hendrix, nadšene uviedol do éteru Funhousu jeho strhujúci debut Are you experienced?. Nasledujúce tri dni platňa neopustila gramofón a dodala ďalšiu dôležitú dávku inšpirácie. Keď už konečne prišlo odhodlanie, Ronova gitara, Scottova bicia súprava, basgitara Dava a Iggyho vokálny prejav sa s plným nasadením sústredili na silu momentu. Okrem klasických nástrojov používali aj iné inštrumenty, ktoré vydávali zvuk, ako napríklad vysávač, veľké olejové kanistre alebo umývaciu dosku. Povolené bolo úplne všetko, len aby z lampy dostali divokého Džina.
Kapele chýbalo už len meno. Názov sa zrodil uprostred jedného z LSD tripov, počas ktorého v televízii dávali starú americkú komediálnu klasiku Three Stooges. S novým názvom The Psychedelic Stooges zažili hudobníci svojich prvých pätnásť minút slávy na Halloweena roku 1967 v Grande Ballroom v Detroite. Vystúpili ako bizarní predskokani kráľov miestneho undergroundu, kapely MC5. Úvodná štvrťhodinová kakofónia pristihla obecenstvo totálne nepripravené a Iggy s afro účesom, tvárou namaľovanou na bielo, vyholeným obočím a tógou pôsobil dojmom šialeného exhibicionistu. Vystúpenie malo jasný cieľ - šokovať - a plán vyšiel na sto percent. Manažérovi MC5 Johnovi Sinclairovi padla sánka a nechal sa počuť, že ten rámus ani nie je rock & roll. Vycítil však, že títo klauni majú v sebe potenciál a tak sa po čase stali pravidelnými predskokanmi MC5. To, čo kapele chýbalo v oblasti inštrumentov, kompenzovala divokým vystupovaním. Vreskot, odhalovanie sa, natieranie sa burákovým maslom, prikladanie steakov na telo, porezávanie sa so sklom, agresívne konfrontácie s publikom, rozpútavanie vášní a dnes už klasické skoky do obecenstva sa stali Iggyho prínosmi do rockového divadla. Po mnohých koncertoch bolo cítiť pokrok aj v technických schopnostiach hudobníkov a nastal aj posun od freejazzového chaosu k rytmickejšiemu a agresívnejšiemu rocku, v nemalej miere aj pod vplyvom hlučným tvrďasov z MC5.
Veľká chvíľa pre spriaznené kapely nastala koncom leta 1968. Skostnatené a staré vedenie vydavateľstva Elektra, ktoré malo v kapse okrem iných aj The Doors, sa rozhodlo vyslať svojho človeka, Dannyho Fieldsa na výskumnú cestu. Mal hľadať nové talenty, ktoré by Elektra mohla speňažiť. Fields bol na túto úlohu ako stvorený, pohyboval sa v umeleckých kruhoch Warholovej „továrne na umenie" Factory, mal dobré kontakty s hudobnou scénou a svoj hľadačský talent si potvrdil aj v polovici 70-tych rokov, keď objavil kapelu Ramones, ktorú potom sám manažoval. Keď v septembri 1968 prišiel do študentského kampusu Michiganskej univerzity na koncerty MC5 a ich menších bratov, ktorí si medzičasom skrátili meno na Stooges, našiel hudbu, ktorú podľa vlastných slov hľadal celý život. Po vystúpeniach sa zoznámil s kapelami a krátko nato obe podpísali s Elektrou kontrakty.
Keď sa Stooges dostali k nahrávaniu, ich zvuk sa ešte stále nedal nazvať celkom normálnym rockom. Danny Fields si do newyorkského štúdia Elektry prizval Johna Calea, hudobníka kapely Velvet Underground, ktorý si tu prvýkrát mohol vyskúšať rolu producenta. Prvý album Stooges je príkladom toho, ako rýchlo a spontánne sa nahrávajú prvotiny legiend. Podľa Rona Ashetona vznikli koncepty viacerých skladieb tesne pred ich nahraním: keď Cale videl, že materiály, ako neobyčajne priamočiare a nadupané 1969, I Wanna Be Your Dog, Ann a No Fun, nebudú stačiť na prijateľne dlhé LP, chcel od hudobníkov viac. V priebehu jednej hodiny dali Ron a Iggy na hotelovej izbe dokopy tri ďalšie, rovnako kvalitné kúsky: Real Cool Time, Not Right a Little Doll. Podarilo sa ich nahrať hneď na prvý pokus a to priamo v jednom sete. Keď sa ukázalo, že nebudú stačiť ani tieto, zrealizoval sa nápad Davea Alexandra, východnou mystikou najviac zasiahnutého člena Stooges: skladba s názvom We Will Fall. Nahrávanie tejto temnej verzie hinduistickej mantry Om Shri Ranja v podaní rockových inštrumentov sa zrealizovalo v zasnenej atmosfére štúdia, ktorú navodili vonné tyčinky, svit sviečok a tráva. Do dlhej, psychedelickej nahrávky sa pridal aj znervózňujúci zvuk Caleových elektrických huslí. Vznikol tak album, s ktorým sa podarilo dosiahnuť esenciu surovej a pritom rafinovanej muzikálnej jednoduchosti, akú Iggy zažil počas mesiacov v Chicagu, len pravda, trochu odlišnými - agresívnejšími - metódami.
Rok 1969: rockoví klauni odštartovali dovtedy nevídanú zábavu
I wanna be your dog, najdrsnejší lovesong svojej doby
No fun?! Kdeže... zábava sa celý čas stupňuje a stupňuje... Geniálne!
Naozaj cool...
We will fall, alebo padlí psychedelici... Spoznávate nervy drástajúce husle?
Debut s názvom The Stooges vyšiel v auguste 1969 a obsadil 106. priečku národnej hitparády, čo sa nedalo považovať za príliš veľký úspech. Následné celoamerické turné s množstvom koncertov prospelo kapele a jej zvuk naberal čoraz väčšiu odvahu. V tomto období sa odohralo aj tak trochu komické manželstvo Iggyho. Jeho (ne)šťastnou manželkou sa stala istá Wendy Weisbergová, pekné, ale nie moc výnimočné dievča pochádzajúce z prostredia slušnej rodiny. Už v deň svadby uzatvárali ostatní členovia kapely stávky na dĺžku trvania sňatku. Dave Alexander napríklad prorokoval, že to bude menej ako vydržia jeho nové golfové topánky. Ron, ktorý bol Iggyho svedkom, sa nezaprel a vystrojil sa do jedného z najlepších kusov svojej zbierky nacistických uniforiem. Keď bolo po svadbe, Wendy sa dala na komplikovanú úlohu „civilizovania" svojho manžela, čo by znamenalo stop fajčeniu trávy a zaradenie sa do sporiadaného života slušného občana. Po mesiaci si uvedomila, že sa to s Iggym v tomto smere nepohne a tak odišla. Nebola ani prvou a ani poslednou ženou vo Funhouse, ktorý na nežné pohlavie pôsobil ako magnet. Jednou z jeho najznámejších obyvateliek bola Nico, kolegyňa Johna Calea z kultového debutu kapely Velvet Underground. Stooges sa s ňou zoznámili počas nahrávania v New Yorku, keď navštívili Andyho Warhola a jeho kniežací dvor. Nico sa do Iggyho zamilovala a čoskoro prikvitla v Ann Arbore. Počas trojmesačného pobytu vo Funhouse naučila Iggyho novotám v oblasti sexu a priniesla aj znalosti o kvalitných vínach a jedle. Nakoniec však sklamaná odišla aj ona.
Blížilo sa nahrávanie nového albumu, ktoré malo tentoraz dostať priestor v štúdiách Elektry v Los Angeles, kde sa okrem iných realizovali aj Doors. Po skúsenostiach s debutom a dlhom turné sa do štúdia vrátili Stooges prekypujúci sebavedomým. Privítali ich Don Galucci, nový producent a Ross Meyer, ktorý práve robil posledné úpravy na albume Barbary Streisand, vzdialenom od štýlu Stooges na svetelné roky. Práca na platni s názvom Funhouse nebola tak živelne rýchla ako pri debute a zabrala niekoľko týždňov, ale výsledkom bol jeden z najbombastickejších počinov gitarovej hudby: už úvodná Down On The Streets predstavuje smelých a dravých Stooges s energiou jadrovej hlavice a podobný blitzkrieg sa deje aj na ďalších skladbách, akými sú Loose, TV Eye alebo Funhouse. Na posledne menovanej sa objavil pre tvrdú hudbu nie zrovna typický saxofón Steva MacKaya, ktorý už s kapelou nejaký čas vystupoval. Aj na toto LP sa dostala jedna experimentálna záležitosť, tentoraz zaradená až na koniec - L.A. Blues. Takmer päť minút ohlušujúceho rámusu, inšpirovaného free jazzom Johna Coltrana, uzatvára album, ktorý ukázal, čo je to geniálne energický rock and roll. Myšlienku prenesenia tryskajúcej sily koncertu na platňu sa podarilo zrealizovať naplno a s Funhousom dospeli Stooges do svojej vrcholovej formy. Keď sa album v júli 1970 objavil v predaji, história sa opakovala: masy, ktoré počúvali ľahko stráviteľné a čoraz mainstreamovejšie hity zvädnutej kvetinovej revolúcie, si Funhouse nekupovali. Sčasti aj preto, že jeho ostrý zvuk nemal možnosť dostať sa do rádií. Z komerčného hľadiska dopadol ešte horšie ako debut.
Down On The Streets, rockandrollová pecka ostrá ako nôž medzi rebrami
Loose, alebo ako má vyzerať (viac než) poctivá drsná muzika
Stooges na Cincinatti pop festivale, kvalita nahrávky hrozná, ale neskutočná energia z nej sála aj po štyroch dekádach... Moment, keď sa Iggy dostane do obecenstva, ktoré ho vyzdvihne, je Veľkou Chvíľou rockovej histórie...
Nie celkom obyčajná zábava, a.k.a. Funhouse
Po vrcholoch, akým je aj Funhouse - možno nutne, možno nie - zvykne prísť pád. Podľa Rona Ashetona sa nasledujúce obdobie kapely podobalo na pomalú autohaváriu. Počas pobytu v L.A. žili Stooges poctivým zhýralým životom rockandrollerov. Katalyzátorom udalostí, ktoré mali čoskoro nastať, bol John Adams, bývalý ťažký heroinista, ktorý vystriedal manažéra Jimmyho Silvera. Svojich nových zverencov zoznámil s novými drogami - popíjanie piva, fajčenie trávy a výlety na LSD boli postupom času pozvoľna doplňované ochutnávaním čoraz väčšieho sortimentu drog, až sa nakoniec Stooges ocitli uprostred ukážkovej závislosti na heroíne. Jediný, ktorý cestou ťažkého feťáctva nešiel, bol Ron. Pri chaose, ktorý priniesli tvrdé drogy, sa menila aj zostava. Účinkovanie v Stooges bolo viac-menej zárukou sebadeštrukcie: už krátko po vydaní Funhousu bol vyhodený Dave Alexander, ktorý si vypestoval seriózny problém s pitím. Pohár sa naplnil, keď bol počas jedného koncertu tak strieskaný, že nedokázal vyjsť na pódium. Nahradil ho Zeke Zettner a po jeho krátkom účinkovaní James Recca. Steve Mackay musel odísť v októbri 1970 kvôli totálnej devastácii heroínovou kúrou. Keď Ron uvažoval o vylepšení zvuku, priviedol svojho dávneho kolegu, gitaristu Billa Chethama, ktorého po krátkej dobe nahradil James Williamson, parťák z čias Chosen Few. Williamson prišiel do kapely čistý, ale netrvalo dlho a aj on sa strácal v hustej hmle drog. Totálny úpadok priniesol narastajúce konflikty. Podľa slov Rona, ktorý cítil, že je kvôli neúčasti na drogových orgiách z partie čoraz viac vyčleňovaný, Wiliamson uzurpoval jeho miesto prvého gitaristu a Iggyho ego narástlo do prílišne veľkých rozmerov. Ten sa počas čoraz nepredvídateľnejších koncertov často ani len nevedel udržať na nohách. Heráková diéta si vyžadovala neustály prísun financií, na čo doplatili nástroje a iný majetok kapely a stávalo sa, že sa hralo priamo za fet. Koncom jednej éry bolo aj presťahovanie sa do centra Ann Arboru, odkiaľ bolo iba na skok k dílerom. Posledným obyvateľom Funhousu bol Ron a krátko po jeho odchode bol dom zábavy zrovnaný so zemou.
Vedenie Elektry sa začalo čoraz viac zaujímať o svoje investície vo firme Stooges a tak vyslalo Dona Galucciho na inšpekciu. Ako prvého stretol Rona, ktorého našiel v spoločnosti milovaných nacistických relikvií a oblekov, ale to bol iba slabý čajíček oproti tomu, čo ho čakalo v skúšobni: pohľad na úplne zdevastovaného Iggyho sa stal posledným klincom do rakvy Stooges a tak sa v júli 1971 Elektra tejto zbytočnej záťaže zbavila. Iggy sa odsťahoval do New Yorku a snažil sa zbaviť závislostí. Odišiel aj Williamson, ktorý bol kvôli problémom so zákonom a povinným drogovým testom nútený vyvarovať sa drogovému prostrediu. Ron a Scott nestačili na udržanie kapely a tak sa Stooges po prvýkrát rozpadli.
Keď Iggy v New Yorku stretol Davida Bowieho, začalo jedno veľmi silné priateľstvo. Bowie, v tej dobe na vrchole obdobia Ziggyho Stardusta, bol veľkým obdivovateľom Stooges a Iggymu ponúkol spoluprácu. Ten skontaktoval Williamsona a navrhol mu, aby s ním ako hlavný gitarista nových Stooges išiel do Londýna. Bowie vybavil kapele vo vydavateľstve Columbia nahrávaciu zmluvu za stotisíc dolárov. Keď sa to dozvedel Ron, nechcel veriť, že Iggy sa na svojich starých kamošov takto vykašlal. Nakoniec sa do Anglicka dostali aj oni - keď si Iggy vypočul veľké množstvo kandidátov na basgitaristu a bubeníka a nenašiel nikoho vhodného, zavolal Ronovi, či by bol s bratom ochotný pridať sa ku kapele. Túžba bratov Ashetonovcov hrať s novými Stooges bola nakoniec väčšia ako ich urazená hrdosť. Scott tak mohol pokračovať vo svojej úlohe a Ron si zobral na starosť basgitaru. Musel sa zmieriť aj s faktom, že tvorivú časť kapely prevzal tandem Pop-Williamson. Chystaný nový materiál mal vyjsť na novom albume Raw Power. Obvyklý čas práce začínal o polnoci a končieval o šiestej ráno a kapela míňala veľa síl aj na koncerty. Bola to tvrdá makačka, ktorá mala dokázať, že kapela stojí za vynaložené peniaze. Raw Power v remixe Davida Bowieho vyšiel v máji 1973, ale v nablýskanom hluku nových populárnych kapiel a skomercionalizovaných reliktov predchádzajúceho desaťročia, ktorý vypĺňal veľké štadióny, sa nepredal. Nič to však nemení na fakte, že skladby, ako napríklad Search and Destroy, Raw Power a Gimme Danger patrili medzi najinšpiratívnejšie zvuky blížiacej sa veľkej punkovej explózie.
Search and Destroy - vojna vo Vietname sa končí a blíži sa veľká punková vlna
There's nothing left alive
But a pair of glassy eyes
Raise my feelings one more time
Find a little stranger
Say you're gonna feel my hand
say gotta gimme danger wild little stranger
Honey gonna feel my hand
Swear you gonna feel my hand
Swear you gonna feel my hand... Toľko energie, odviazanosti a zúfalosti zhustených do niekoľkých sekúnd... proste brutál!
A ešte raz, naozaj ako surová sila... Raw power
Po vydaní Raw Power-u nastal nový úpadok, už klasicky spojený s drogami a konfliktmi. Aj keď vznikali materiály na štvrtý album, robilo sa turné a do zostavy sa pridal klávesák Bob Scheff, čoskoro vystriedaný Scottom Thurstonom, nevyhnutný koniec Stooges sa blížil. Na Vianoce 1973 už bolo jasné, že Columbia ďalší album nevydá. Vyplatila posledné šeky a pre Stooges nastal čas návratu z Kalifornie do Detroitu. Iggy v tom čase bral všetky drogy, čo sa dali zohnať, Williamson bral celú vec ako biznis a Ron už mal všetko na háku. Posledné vystúpenie mali vo februári 1974 v Michigan Palace v Detroite. Katastrofický koncert je zaznamenaný na platni Metallic K.O. Stooges ostali mimo ringu na takmer tri desaťročia.
Keď Iggy zahlásil svoj odchod, vstúpil do novej životnej etapy. V prvom rade sa dal na odvykačky, začal sólovú kariéru, v ktorej spolupracoval okrem iných aj s Williamsonom a zahral si aj vo filmoch. Ashetonovci rozbehli kapelu New Order (nemýliť si s anglickými post-Joy Division), ktorá však nemala dlhé trvanie a neskôr Ron vytvoril formáciu Destroy All Monsters. Ani s týmito kapelami nemal valný úspech, aj keď ich v súčasnosti hudobní znalci znova objavujú. V roku 1973 sa predávkoval heroínom Zeke Zettner a dva roky nato zomrel na následky pitia a zápalu pľúc zakladajúci člen Stooges, Dave Alexander.
Ku vzkrieseniu došlo v koncom apríla roku 2003 na kalifornskom Coachella festivale, keď bratia Ashetonovci a Iggy odohrali za účasti basgitaristu Mika Watta prvý koncert Stooges po takmer tridsiatich rokoch. Po ňom nasledovali ďalšie a v roku 2006 sa dostali aj na Slovensko, keď ich siedmy ročník festivalu Hodokvas privítal ako headlinerov. Dôkazom ich stále veľkej energie bolo aj vydanie nového albumu Weirdness v marci 2007 a svetové turné, ktoré ho nasledovalo. Koncom jednej éry bola nečakaná smrť Rona Ashetona, ktorý umrel v januári 2009 vo veku 60 rokov. Podľa nedávnych Iggyho vyjadrení s Ronovým úmrtím nastal koniec originálnych Stooges, ale zbytok kapely pokračuje dodnes. Rolu Rona Ashetona - tentoraz definitívne - prevzal James Williamson. A ako ďalej? To ukáže čas.
