Najprv ma zarazí to oslovenie, no s vekom dvadsaťdva rokov už asi od detí nič iné čakať nemôžem. Druhé, čo ma prekvapí, je chlapcov nízky vek. Tipla by som mu tak štrnásť. Väčšinou keď vidím niekoho predávať Nota Bene má už niekoľko desiatok rokov života za sebou. Poviem si, chudák malý, taký mladý a už bezdomovec. Rozhodnem sa teda prispieť, no on peniaze vyslovene odmieta. Zaujíma sa výlučne len o stravné lístky. Keďže tie nemám, môžem mu ponúknuť len cash. O päť minút neskôr, o päťdesiat metrov ďalej s hlavou sklonenou kvôli mrazivému počasiu, ma v chôdzi preruší ten istý hlas: „Teta, neprispeli by ste?“
Rozmýšľam, prečo chcel tento malý chlapec len a len stravný lístok. Možností je viac. Peniaze by mu mohli vziať rodičia a prepiť ich, hotovosťou by získal pravdepodobne menšiu sumu ako takým deväťdesiatkorunovým lístkom, zo stravného lístka nemusí dať dvadsať korún bokom pre Nota Bene. Môžem rozmýšľať koľko chcem, no bez neho na odpoveď neprídem. Každopádne som ale rada, že nenastala situácia opačná. Keby som chlapcovi chcela dať práve ten stravný lístok a on by ma poslal do prd... Lebo už aj také som párkrát zažila.
Nepoznám ani štatistiky, ani nie som členom nejakej humanitárnej organizácie, ktorá bezdomovcom pomáha, no trúfnem si tvrdiť, že väčšina ich príjmov ide na alkohol alebo cigarety. Taký je môj obraz našich slovenských bezdomovcov, s Hradnou sviecou v ruke a krabičkou plnou zozbieraných ohorkov.
Raz si odomňa pýtal peniaze bezdomovec pred žilinskou nemocnicou, no nemala som vtedy pri sebe peňaženku a vo vrecku som namiesto drobných mala len Alpenliebe cukríky. Tak som si pomyslela, že peniaze má od ostatných, že by ho niečo sladké mohlo potešiť. No to bol jeden z tých prípadov, kedy som bola poslaná do už spomínaných miest. Takých prípadov už ale bolo. Či už som práve nemala na rozdávanie, alebo som dala málo a tak sa to dotyčnému nepáčilo, alebo som dať nechcela, lebo pýtajúci smrdel na tri metre ďaleko alkoholom.
No existujú aj prípady, kedy som bola milo prekvapená. Nie som jedna z tých, ktorá keď vidí týrané zviera, tak plače, alebo je nadšená z toho, keď sú všetci navôkol happy, či používa každé druhé slovo v zdrobnelinkovej forme, že to až pekné nie je, no mám príjemný pocit, keď nejakému bezdomovcovi spravím radosť. A to aj bez toho, že by som mu dala hotovosť. Moc ich takých nie je, no na pár si určite spomeniem. Či už na muža prehrabávajúceho sa v martinských kontajneroch, ktorého potešil obyčajný blbý pomaranč, alebo trnavského bezdomovca v Tescu, ktorý bol až nechápavo prekvapený, keď som mu v oddelení teplých jedál kúpila zemiaky s klobásou. Dokonca som si jedného bezdomovca obľúbila. Jurajovi sme s bratom pravidelne nosievali obložený chlieb, ovocie alebo teplý čaj. Niečo sme sa o ňom vždy dozvedeli, on mal pravidelne trochu jedla a my sme mali dobrý pocit a dôkaz, že nie každý bezdomovec je fajnovka.
