Bola už tma, mohlo byť asi sedem večer. Vracal som sa z práce a cestou na hotel sa môj šofér, ktorého som dostal akoby grátis k požičanému autu, rozhodol, že pôjde takpovediac skratkou. To som vtedy ešte nevedel, že to bude popri americkej ambasáde, ktorá je v najľudnatejšom meste Pakistanu chránená v podstate každou ozbrojenou zložkou ktorá existuje.
Nakoľko sa môj drajver dosť ponáhľal a dlhé čakanie počas červenej ho dosť vyhecovalo, rozhodol sa, že pôjde hlava-nehlava. Húfy áut sa cez zelenú posúvali žalostne pomaly. Keď sme do križovatky vchádzali už znovu svietila červená. No a pánom policajtom na druhej strane sa to vôbec nepáčilo. Po tom, ako sme opustili križovatku nás okamžite zastavovali dvaja bradatí páni so samopalmi. Na rozdiel od našich policajtov, tam majú samopal vlastne všetci tí, čo nemajú „pumpovaciu" brokovnicu.
Spýtal som sa Erika, že čo bude nasledovať. Keďže môj šofér nebol moslim, ale kresťan, mal vcelku európske meno - nevolal sa Mohamed, ale Erik. Zblednutý sedel za volantom a krútil hlavou.
„Toto nie je dobre." - povedal neisto.
Ako prvé mi napadlo, že príde o vodičák, teda tak nejako by to bolo u nás. Za čas,ktorý som strávil v Pakistane, som mal šoférov niekoľko. A keďže Erik bol môj obľúbený šofér, ktorý poznal moje zvyky, ovládal rutinu môjho denného režimu a komunikácia s ním bola vcelku bezproblémová, začala sa ma zmocňovať panika, že by som o neho ako o svojho šoféra mohol prísť. Rozhodol som sa využiť svoju výhodu - že som cudzinec, nuž som stiahol svoje okienko a kým jeden z policajtov sa rozprával po urdsky s Erikom, ja som tomu druhému začal po anglicky vysvetľovať, že sa ponáhľame a že je to všetko moja chyba. Ten ma však ignoroval a tak som sa ho spýtal, či vie po anglicky. Záporne kývol hlavou a tak mi neostalo iné, než čakať. Erik medzitým vystúpil a debatoval už s obidvomi príslušníkmi. Po preverení jeho totožnosti a taktiež totožnosti nášho auta sa celý sklesnutý vrátil späť za volant aj s útržkom papiera v ruke. Spýtal som sa ho, že ako to dopadlo a on trasľavo svojráznou angličtinou preriekol: „Pokuta."
Vedel som , že z jeho platu akékoľvek extra výdavky môžu znamenať dosť veľké komplikácie, nuž som sa ho spýtal, že koľko má zaplatiť. Odvetil mi, že dvesto rupií. To sú u nás asi dve eurá, čo pri jeho mesačnom príjme okolo osemdesiat Eur znamená celkom veľký výdavok. S prekvapeným výrazom v tvári som dumal nad pokutou, ktorú sme dostali. Dal som mu do ruky tristo rupií a žartovne som mu povedal aby odteraz išiel stále na červenú a zasmial som sa. Napätie z neho opadlo a nechápajúc prečo mi tá pokuta nevadí sa zasmial aj on. Na hotel sme dorazili bezpečne a na červenú sme odvtedy prešli už len niekoľkokrát - v rámci šialenej premávky keď to aj páni príslušníci v podstate tolerujú.
