Bolo to v júni. Jún je v Afrike zimný mesiac. Keďže sme na južnej pologuli Zeme, je tu tak trochu všetko naopak... Človek sa ráno klepoce, lebo je asi len päť stupňov a cez deň sa ručička teplomeru pristaví aj pri tridsiatke.
Po celom dni v práci, spánku málo. Vyrazili sme o štvrtej. Jasné hviezdy nad nami a nekonečná tmavá rovina pred nami. Jazdiť sa má opatrne, to každý vie. V Botswane to po zotmení platí stokrát! Kravy, somáre, kone, pakone, zebry a ktovie čo ešte. To všetko má veľkú záľubu spať na ceste. Cesta je čo-to teplá a trochu zahreje. Aj zvieratám je zima. Pre ľudí, ktorí niekam idú autom to ale znamená veľké riziko. Nehovoriac o tom, že zvieratá tiež riskujú aj vlastný život. Ale odbočil som od témy.
Nálada v aute bola fajn. Počúvali sme hudbu, rozprávali sme sa, trochu som spal. Prebudil ma hrboľ na ceste. Svitá. Neskutočné svitanie. Zastali sme. To svitanie sme si pozreli pri hlinených domčekoch. Vraj tam bývajú pastieri dobytka. Bez elektriny, či vodovodu. Už sa pekne rozvidnieva, nuž vyrážame ďalej. Cesta prebehla vcelku v pohode. Prichádzame k bráne parku. Tam sa dozvedáme, že lístky predávajú v bráne parku Nxai Pan (pozn. autora: čítaj nájpen). Našťastie je to len pár kilometrov. Kúpili sme si lístky a hurá naspäť. Ako sme prechádzali bránou našim autom, parkoví strážnici len nechápavo krútili hlavami. Nechceli uveriť, že naše auto má pohon 4x4. No a čo, že to bol malý, trojdverový džíp.
Naša Toyotka bola však taký malý nezmar. A tak po pieskových cestách parku viac lietala ako jazdila. Šofér tam nebol prvýkrát. Kolega Paľo. Ako sme sa približovali k sektoru, kde už je možné stretnúť zvieratá, spomalili sme. Naša jazda sa zmenila na skutočné safari. Ako sme sa pomaly terigali po tých pieskových cestách medzi kríkmi šmatlavými, šli sme si oči vyočiť aby sme už aspoň nejakú žirafu uvideli, ale nič. Skrátka nič. Nikde nič a my sme sa najviac tešili na slony. Ale kde nič, tu nič. Žiadne zvieratá. Nuž motali sme sa ďalej. Po nejakom čase motania už Slnko riadne pripekalo. Raz tu, raz tam vyskočila nejaká antilopa, dokonca aj nejaké zebry a pakone sa časom ukázali. Na tie sme už ale boli zvyknutí. Už sme boli v Afrike dlhší čas. Tam behá hocikde hocičo. Fakt.
Aj sme sa už naobedovali a žiadneho slona sme nevideli. Už som sa začal aj obávať, že slony sa nekonajú. V prípade, že sme nevideli zviera, ktoré sme chceli, kolovala medzi nami výhovorka, že vo zvieratkách asi vymieňajú baterky. Vtom sa nám pritrafil hroch. Priznám sa že mne trvalo najdlhšie, kým som ho vôbec uvidel. A to som stál v „strieľni". Tak sme tomu hovorili, keď sa človek prepchal cez otvor strešného okna a stál na zadných sedačkách tak, že do pol pása v aute a od pol pása vonku. Hroch však nie je slon. A tak sme pátrali ďalej. Bolo to ako v básničke.
Cez otvor strešného okna som sa vystrčil,
že rád by som nejakého slona odfotil.
Ale slon ukázať nechcel sa,
tak v duchu myslel som si: „Slon, poser sa."
Ako tak stojím a okolie pozorujem,
neskutočne silno uvažujem.
Hádam nejakého slona spozorujem,
ako vyzerá, to viem.
Akoby panvicou niekto do prachu kruhy vytĺkol. Takéto stopy som videl pred nami. Také stopy robí slon. Až som zostal sám zo seba prekvapený ako som to rýchlo pochopil. Vedel som že je niekde nablízku. Oči dokorán a zrazu som ho zbadal. Ale bol od nás ďaleko. A asi sme ho aj vystrašili. Zdrhol do kríkov. Videli sme ho snáď len pár sekúnd. Bol obrovský. Väčší ako tie v ZOO. Vyžaroval z neho rešpekt. Namakaný samec. Asi pol hodinu sme po ňom pátrali. Márne. Rozhodli sme sa ísť ďalej, snáď na neho niekde natrafíme. Pohli sme sa. Mal som nutkanie pozerať sa dozadu. Vyplatilo sa. Uvidel som nie jedného, ale rovno húf slonov. Boli v rieke a kúpali sa. Boli veľmi ďaleko. Hneď som začal búchať na strechu auta, kričal som. Premohla ma obrovská radosť. Zastali sme na výbežku odkiaľ ich bolo celkom dobre vidno. Boli fakt ďaleko. Odhadom asi tristo metrov. Možno viac. Chvíľu sme ich pozorovali a hneď sme vedeli, že musíme ísť bližšie. Pomaly sme sa blížili a podarilo sa nám dostať sa k nim na asi päťdesiat metrov. Boli krásne. Hrali sa, chobotmi sa napájali. Aj kakali do vody (pozn. autora : veľké zviera = veľká kakačka). Bol ich asi tucet. Malé, schované za veľkými a bol tam aj on. Stál na boku a neustále pozoroval okolie. My sme neustále pozorovali tie slony. Bolo to super. Také malé prírodné predstavenie. Po veselom kúpaní, ktoré trvalo asi pol hodinu od nášho príchodu, sa slony zborovo pobrali na breh. Išli ako celok. Prešli ešte k miestečku, kde bolo prachu habadej a riadne sa vyprášili. Teda poprášili. Chobotmi si povyhadzovali na seba prašnú zem. Slúži im to ako ochrana pred slnkom a ktovie proti čomu ešte. Vedúci zavelil a potom sa znovu zborovo pobrali do preč. Zmizli medzi kríkmi a po chvíli už nebolo počuť ani ich dupot ani žiadne iné zvuky. Safari sa vydarilo.
Aby sme sa mohli vrátiť do nášho afrického domova, museli sme natankovať z pripravených bandasiek. Cesta domov ubehla rýchlejšie ako cesta tam. Dorazili sme tesne po zotmení. Výdatná sprcha zavŕšila moje zážitky. Spánok prišiel vcelku rýchlo. Bol to skvelý deň.
klik pre zväčšenie
