Dnes je nedeľa. Taká všelijaká, ale predsa kľudná, taká nič extra. Spomenul som si však na jednu svoju nedeľu spred pár rokov. Bol som vtedy na služobke v Karachi. V nedeľu sa pracovalo pol dňa. Končili sme o druhej poobede a to mi dávalo možnosť mať trochu voľného času. Mohol som stráviť príjemné nedeľné poobedie v dvadsaťmiliónovom meste v Pakistane, sedením znudene na hotelovej izbe, či napríklad nakupovaním alebo aspoň motaním sa. A tak som so svojím verným šoférom Erikom, ktorého som už párkrát spomínal, vyrazil na trh.
Keďže môj výzor jednoznačne dával najavo moju cudziu štátnu, a asi viditeľne aj kontinentálne inú príslušnosť, bolo mi zrejmé že ma budú:
a) všetci otravovať
b) všetci uprene pozorovať
c) nechápavo obzerať
Áno, všetky tri možnosti sú správne. A ešte:
- Všetci mi chceli všetko predať. Bezhlavé kurence, kvety, ryby, hrnčeky, papagáje, koberce, záclony, šaty a šatky, topánky, zeleninu, akú som nikdy v živote nevidel, živé kozy...
- Žobráci mi núkali slobodu vrabca. To príde za vami týpek čo vyzerá ako pokazený Gandalf s klietkou v ktorej má vrabce a snaží sa vás bez akejkoľvek znalosti angličtiny nahovoriť, aby ste mu dali nejakých 10 rupií a on zato pustí jedného vtáka. Erik mu to vysvetlil...
- Približne každých dvadsať metrov ma zastavovali nejakí malí, asi sedem až desaťroční chlapci s obrovskými taškami - trhoví nosiči, na prvý pohľad veľmi chudobní. Ja som však nemal záujem kupovať nič extra, skôr som sa chcel trochu po tom trhu pomotať a prísť na iné myšlienky po odpracovanom týždni, takže som všetkých slušne odmietal. Erik mi v tom úspešne pomáhal keď ich odháňal v jazyku Urdu.
- Ako som prechádzal medzi jednotlivými stanovišťami, predavači na mňa vykrikovali jeden po druhom. V podstate kričali všetci "Hey, sir, please, come!" v rôznych obmenách, ale vlastne všetci chceli aby som šiel k nim nakúpiť. "Hey, sir, please, come!" sa mi ozývalo vždy zo smeru kadiaľ som práve kráčal. Erik kráčal vedľa mňa. Rozprávali sme sa. Vravel som mu aké mi to je zvláštne, že všetci práve mne chcú niečo predať, že pre mňa to bežné nie je. No čo čert nechcel, jeden predavač sedel na svojom stanovišti takpovediac v protismere. Čiže ma nevidel prichádzať, tak ako ostatní. Ja som si ho ani nevšimol keď som okolo neho prešiel, veď Pakistanci vyzerajú všetci takmer rovnako. On ma však zbadal. Asi uvidel moje biele nohy v trojštvrťových kraťasoch. Mohol som byť už asi päť metrov od neho. Spoza môjho chrbta zrazu srdcervúci výkrik: "Please, sir, come in to my shop if you don't mind!" čo sa dá preložiť ako: "Pane, prosím poďte do môjho obchodu ak vám to nevadí!" - to znelo viac než smiešne. S Erikom sme sa schuti zasmiali.
- Všetci ma oslovovali "friend" keď na mňa kričali aby som šiel k nim na nákup. Toto sa dialo najmä v jednej sekcii trhu, tuším tam kde rifle predávali. Ideme s Erikom v tých uličkách a z každej strany výkrik: "Hey friend, come in to my shop please." Sekcia bola asi 50 metrov dlhá a 20 široká a zhruba každých 5m bol predavač. Pri opúšťaní tejto časti trhu mi Erik povedal: "I did not know that you have so many friends." - Nevedel som, že máš toľko kamarátov.
- Kúpil som si klobúk. Keď sme opúšťali ten blázinec, teda trh, na ktorom som si kúpil len pár drobných suvenírov, zaujal ma pojazdný predavač pokrývok hlavy. Mal šiltovky a klobúky. Mal ich na káričke so štyrmi kolesami, mal tam stojan a podľa odhadu na cez dvesto rôznych klobúkov a šiltoviek. Nuž som sa s ním dal do reči a aj pomocou Erika som mu vysvetlil o aký klobúk by som mal záujem. Ako si ho skúšam, tak si ho skúšam, ale nikde som sa nevedel pozrieť do zrkadla. Nehovoriac o tom, že kým pán predávajúci našiel pre mňa ideálny klobúk, poprevracal takmer celú káričku hore nohami. A vyzeralo to, že tých klobúkov a čiapok tam má stále viac a viac. Spýtal som ho teda pomocou Erika či má zrkadlo. Erik bol zdatný tlmočník. Pán predavač takmer skočil šípku do káričky aby mi zrkadlo odtiaľ vylovil . Hrabal sa tam usilovne asi tri minúty. Už mi začínalo byť dlho. Čakal som hocičo. Fakt. Nejaké malé kozmetické čo ženy nosia v kabelke. Alebo také ako majú princezné v rozprávkach. Ale odlomený späťák z motorky nie. Predavač mi podal toto jeho "zrkadlo" a ja som sa asi nikdy toľko nesmial ako vtedy, keď som sa doň pozeral či mi sekne klobúk. Sekol, tak som ho kúpil. Erik sa na tom späťáku smial ešte aj cestou na hotel.
Deň skončil. Tých pár milých zážitkov vtedy veľmi dobre padlo. A teraz sa na ne dobre spomína. Pomaly končí aj tá dnešná nedeľa. A od zajtra tu máme zase pracovný týždeň.
Prikladám jedno video, nie je síce zo spomínaného dňa, natočil som to pár dní potom,je tam aj Erik a kúsok šialenej pakistanskej premávky s podmazom nejakej pakistanskej vypalovačky.
