"Není to nic moc, hoši. Všude samá lejna." - vravel nám pán Hanek.
Ale vedeli sme, že tam bolo voľakedy more a že Lekhubu Island, ako i názov hovorí je vlastne ostrov. Navzdory lajnám sme sa odohodlali, že sa tam pôjdeme pozrieť. Najmä kvôli tomu, že pán Hanek nám spomenul i to, že tam rastú baobaby, a tie sú veľmi zaujímavé. Ani sme sa nejako špeciálne nechystali. Veď je to kúsok. Vyrazili sme a prechádzajúc dedinkou, ku ktorej nás doviedla vcelku schopná prašná cesta, sme odbočili podľa tabule ktorá bez informácii o vzdialenosti udávala smer.
Dostali sme sa na piesočnú cestu, lemovanú nízkym porastom a ja som si uvedomil, že sme niekde v africkej buši.
Dorazili sme k tabuli ktorá nás vítala na Lekhubu Island-e. Potešili sme sa, že sme dorazili. No to sme ešte netušili, že sme od cieľa vzdialení ešte pekných pár kilometrov.
Pod jedným kríkom sme zbadali tohto malého fešáka. Mal tam aj pár svojich kamarátov. Vybehlo to z nory, postavilo sa to ako na fotke a potom šup naspäť pod zem. A takto dokola. Jakub toto zviera okamžite pomenoval. Dámy a páni, Podzemnica olejná.
Ako sme postupovali, krajina sa menila. Kríky postupne vymizli a objavili sa akési stepy.
Jakub zastavil aby sme sa porozhliadli, stepy sa totiž premenili na občané fľaky kde rástla tráva. Je jún, to je v Botswane zimné ročné obdobie. Obdobie sucha. Preto je tráva suchá.
Keďže je Botswana bývala anglická kolónia, jazdí sa vľavo a volant je napravo. Vonku na tých "poľných" cestách je to však v podstate jedno.
Cestou stretáme hlavný zdroj lajen okolo Kubu Islandu. Dobytok sa tu voľne pohybuje, tieto pastviny patria len im. Botswana je popredný vývozca kvalitného hovädzieho mäsa. Kravy sa pasú a nie sú dojené. V obchodoch zoženiete väčšinou však len druhú triedu. I tá je však neporovnateľne lepšia ako naša prvá trieda.
S týmito africkými šelmami sme sa nebáli ani nadviazať bližší kontakt. Boli sme však ignorovaní.
Zachcelo sa nám trochu si zajazdiť na planine, ale tento nápad sa nám zanedlho ukázal ako zlý. Možno aj nebezpečný. Stopy na foto sú stopy po aute, ako sa zabáralo do blata. Planina totiž má miesta kde je celý rok vlhká, ak tam zapadnete autom, vytiahne vás najskôr možno nejaký traktor. Ak vás nájdu.
Hneď ako Jakub zistil, že sa zabárame, to otočil a z planiny sme sa zaradili na vychodenú cestu. Mysliac si o obrysoch v diaľke, že už sa blížime do cieľa, pokračovali sme ďalej. Dorazili sme k bráne. V určitých miestach sú ohraničené obrovské pastviny vybavené bránou. je to preto aby sa dobytok nepohyboval úplne voľne. Slúži to tým pádom aj na ochranu pred epidémiami medzi dobytkom. Prešli sme bránou.Vrátnikovi sme dali cigaretku a on nám poradil, aby sme šli dokola, pretože priama cesta je mokrá a hrozí že by sme zapadli. Poďakovali sme sa a šli sme. Cestou sme objavili prvú zaujímavú flóru.
Takýto kaktus sa na nás usmieval pri ceste. V trávových ostrovčekoch ich rástlo neúrekom.
Pri ďalšej pauze. A ževraj to je kúsok. Čakali sme že už každú chvíľu budú baobaby. Zatiaľ však ani náznak.
Slovo nekonečno sa tu začínalo stelesňovať.
Po ďalších kilometroch, konečne malá pripomienka, kam to vlastne ideme. Na mini križovatke "tabuľa" ktorá o 10% viac ukazovala jedným smerom než druhým. Samozrejme ukazuje kadiaľ treba ísť kratšou cestou. Po pár kilometroch sme sa začali zabárať, tak sme to otočili.
Narazili sme na formu civilizácie. Obyvatelia vyzerali byť mierumilovní.
Po kilometroch na rozbitých skalných cestách sme uvideli prvé baobaby.
A po asi ďalšej hodine a pol jazdy od brány sme narazili na ďalšiu tabuľu. Hurá. Tu naše nadšenie až také nebolo. Veď sme boli aspoň 30 kilometrov od prvej tabuli.
Krajina opäť menila ráz a my sme vedeli že sme už naozaj blízko. Posledné kilometre boli zaujímavé viac než zbytok. Krajina sa zmenila rázne. Z buše s kríkmi a zeleňou na mŕtve skalné suché pláne.
Cestou sme mohli dvakrát zablúdiť. Keď sme prišli na križovatku, nevedeli sme ktorým smerom. Nuž sme si tipli formou kameň-papier-nožnice. Ja som sedel vľavo a Kubo vpravo za volantom. Ak som vyhral ja, šli sme doľava, ak vyhral Jakub, tak sme šli doprava. Som rád že sme sa nepomýlili. Možno by sme Kubu Island hľadali doteraz.
A napokon sa nám naskytol tento pohľad. Kubu Island.
Ako sme prichádzali bližšie, slovami sa nedalo dostatočne vyjadriť to čo sa pred nami začalo ukazovať.
Skaly vystupúju do výšky niekoľkých metrov.
Foto: Jakub Ďurovský.
Baobaby ktoré tu rastú majú tvary aké bežne človek nevidí.
Skalné výbežky. Na tomto mieste sme ešte niekoľkokrát boli. Raz sme vyliezli všetci tam kde sedí Jakub na tejto fotke. Na skalách sme si ľahli a zavreli sme oči. Vánok nám odniesol všetky problémy. Od tohto pokojnejšie miesto som nikdy v živote nenavštívil.
Skaly a mierny porast. Medzi kríkmi mladé baobaby.
Foto: Jakub Ďurovský.
Najstaršie baobaby majú tisíce rokov.
Obišli sme ostrov dokola. Na opačnom konci bolo skál akoby menej a stromy boli o čoši väčšie.
Našli sme aj obrovské pero.
Stromy boli magické. Skaly tiež. A aj pán Hanek mal pravdu. I keď nám nakoniec samotná cesta k ostrovu trvala niekoľko hodín namiesto predpokladanej chvíľky, tento výlet stál zato.
Kubu Island je najpokojnejšie miesto na akom som kedy bol a ak by som mal možnosť, ešte by som sa tam rád vrátil. Každý kto by mal možnosť ísť, nech neváha ani sekundu.
