Lúčny koník. Preskočil z miesta kam som chcel stúpiť na nejaké úplne iné. Videl som kam dopadol, je však nemožné ho nájsť. Chvíľu ho predsa hľadám, ale nakoniec sa venujem ďalej svojej prechádzke. Cítim vôňu lúčnych kvetov. Hmmm, pomyslím si. Detstvo...
Aké to len bolo bezstarostné. Behať, smiať sa. Dlho hľadať toho lúčneho koníka. A keď ho človek našiel, tešil sa z toho ako skočil znovu o kus ďalej. Zase mi preskočilo... tentoraz ináč. Vraciam sa do čias, ktoré už nie sú. Zabúdam. Nedovolím problémom aby sa ma zmocnili. Teraz nie sú žiadne problémy. Som len ja a lúka. A koník. Veľa koníkov. V diaľke vidím ako sa zem chveje od tepla. Fatamorgána. Páči sa mi, fascinuje ma, preto ju pozorujem. Zbystrím pozornosť na chrobáka. Narazil mi do nosa - to sa nedá nevšimnúť si. Odoženiem: „Heš, ty potvora!"
Zamyslený stojím na lúke šťastia a čakám čo príde. Usmievam sa. Nič extra... Len zažívam úľavu od ťažkého dňa. Od všetkých problémov pracovného a ešte horšieho osobného života. Od všetkých zlých ľudí. Od všetkého zlého. Od všetkého, čo ma núti zaspávať s myšlienkami v spomienke na tie najkrajšie časy. Sú za mnou, ako za nami mnohými. Ale sú vo mne. A to je dôležité.
A keď sa ráno zobudím, cítim sa, ako by som na tej lúke pri hudbe cvrčkov prespal celý rok. Verím si. Viem, že to dokážem. Popasujem sa s ďalším dňom. Vydržím to. A ak náhodou toho bude zase veľa, tak viem, že pred spánkom sa mám kam vrátiť, aby sa mi zaspávalo ako keď som bol dieťa. Aby sa mi zaspávalo s úsmevom na tvári.
