"Začalo sa to už v Chorvátsku, dostala som taký ten suchý kašeľ. No a odvtedy sa mi stáva, že tesne predtým, ako zaspím, vydávam také čudné zvuky... také hmmm... také kuňkanie, alebo čo. Neviem s tým vôbec nič urobiť, už-už spím a zrazu sa zobudím na ten trápny vzdych a on ide ZO MŇA. Už sa bojím zaspať."
Moja sestra sa vyškierala celkom otvorene, ostatné prejavili aspoň trochu súcitu. Smiať sa začali o tri sekundy neskôr.
"Inak, je dosť možné, že tie zvuky robíš celú noc," pomohla mi Mary, vyštudovaná psychologička.
"Tak dík. Ale keď spím, už mi je to jedno."
Potrebovala som im to mizerné kuňkanie priblížiť ešte lepšie.
"Je to ako keď otvoríš ústa, že niečo povieš a namiesto toho...".
"Tak to hoď do gúglu," poradila ďalšia.
"A aké heslo - kuňkanie? A čo ak to neprestane a ja budem musieť ísť doktorovi, čo mu mám povedať? A k akému doktorovi sa, doriti, chodí s kuňkaním?"
Mary sa na deke pomrvila. Mala to.
"Možno, že podvedome potrebuješ a chceš niečo povedať, ale máš zábrany. Slušnosť alebo strach ti bránia."
Zdravá som prišla, odchádzam s diagnózou. Toto som chcela?
"Tak keď to neprestane, asi to budem musieť riešiť."
"No, mala by si...", odpovedala mi Mary dosť vážne.
A to som im ani nepovedala, že ma tie absolútne nesexi zvuky vychádzajúce z môjho hrdla už dvakrát priviedli do zúfalstva a potom na gauč a ja som strávila noc osamote. Čakajúc na ďalší kuňkovitý vzdych. Úbohá. Unavená. Na preležanom gauči, ktoré naše deti pokrstili všetkým, čo sa dá nájsť v kuchyni a v močovom mechúri. Tak mechúriku. Košťúriku.
Zatiaľ čo som sa veľmi snažila prísť na to, čo ma to tak trápi a nevládzem to povedať, napájala som sa Robitussinom a kuňkanie prestalo byť také nápadné. Alebo som ho len dokázala dosť dobre zabaliť do záchvatu suchého dráždivého kašľa. Už som sa viac v noci nesťahovala na náš gauč s voňavými mapkami. Povedalo sa v dobrom aj v zlom.
Do spálne patrím, som v nej šťastná a dobrá.
Ostávam.
Zhasínam.
Zaspávam.
Manžel sa prehadzuje, pokašliava, trošku sa drhne. Previnilo mu núkam sladučký Robitussin. Je chlap, ako inak, odmieta.
Tesne pred vstupom do večných lovíšť je to tu znova. Tiahle, trúbivé, vzdychavé a svojbytné hmmmm.
Cítim úľavu a súcit. A do toho za polievkovú lyžicu viny. Veď KTO dovliekol domov tú tuberu? Kuňkajúceho pacienta chytím za ruku.
"Nechoď nikam. V dobrom aj v zlom. Nás kuňkanie nerozdelí."
