Prednedávnom, predseda strany SaS a europoslanec Richard Sulík,ktorého sympatizantom napokon vôbec nie som, sa pre televíziu TA3 stručne vyjadril k súčasnému stavu slovenského školstva:"Máme 100-násobne viac, ako reálne potrebujeme, rôznych masmediálnych komunikátorov, sociálnych pracovníkov a politológov. Chýbajú nám nástrojári alebo remeselníci.My nepotrebujeme ďalšie fakulty politológie alebo hračkárske univerzity, ale posilniť stredné školstvo“. S týmto názorom však musím vo veľkej miere súhlasiť. Naše školstvo sa dnes nachádza vo viac než dezolátnom stave, a nahovárať si stále, že nejde o záležitosť,ktorú treba akútne riešiť, mi príde skôr ako nedostatok zmyslu pre chápanie reality. Dospeli sme do stavu, kedy máme nadmerný počet vysokých škôl, ktorých primárnym cieľom nie je to, že po odbornej, a zároveň morálnej stránke vyšleme do sveta praxe šikovných a kompetentne pripravených ľudí, ale naopak, filozofia zatvárania si očí pred tým, čo sa ani zdaleka nejaví ako humánne, nie je ničím iným, než arogantným napľúvaním do tváre cti, pozitívnej snahy a úprimnosti.
"Politik myslí na budúce voľby,zatiaľ čo štátnik myslí na budúce generácie." Tento výrok od Alcida de Gasperi,významného talianskeho politika 20.storočia, dokonale poukazuje na rozdiel medzi tými delegátmi,ktorí robia politiku iba pre seba ,pričom za použitia akýchkoľvek prostriedkov sa neštítia zneužiť svojich budúcich voličov a tými,ktorím naozaj záleží na tom,čo s nami bude o pár rokov.Nedávny prípad Zuzany Hlávkovej je,okrem iného, aj jasným príkladom toho,ako si štát váži svojich ľudí. Namiesto toho, aby sa naši "politici" správali "štátnicky",t.j. podporovali systém čo najefektívnejšej prípravy mladých ľudí pre budúce profesie, sa paradoxne ku nim správajú ako ku stádu ovečiek, ktoré neváhajú obetovať len preto, že akási svorka vlkov má častokrát neúnosný hlad po moci a peniazoch namiesto toho,aby ich chránili a využívali ich produktivitu pre blaho celej "osady".
V dnešnej dobe sme bohužiaľ svedkami toho,ako nám mladí a ambiciózni študenti odchádzajú nadobúdať poznatky do zahraničia, kde sa aj väčšina z nich po skončení štúdii rozhodne zotrvať, pretože z vlastnej skúsenosti vidia, že v týchto krajinách, či už fungovanie spoločnosti ako aj samotné pristupovanie k jednotlivým ľuďom, sú úplne iné. Jednoducho zistia, že tam majú väčšiu možnosť reálne sa presadiť na základe vlastného úsilia a talentu, a ich ideály nie su potláčané frázami typu "Srdce musí ísť ruka v ruke s rozumom", čo inak povedané znamená, ak chceš niečo v živote dokázať, nemôžeš sa správať morálne, ale naopak vždy myslieť na to, čo je prospešné pre teba. A keď to vyjde z úst samotného politika, vieme si predstaviť, aký má väčšina vládnych činiteľov prístup ku spoločnosti a ako si váži jednotlivcov, ktorí chcú spoločne v budúcnosti túto spoločnosť definovať. Od počiatku vzniku štátnej samostatnosti sme sa reálne nedokázali vymaniť spod akejsi hodnotovej letargie, ktorá vládla za bývalého režimu, a namiesto toho, aby sme revolúcii z roku 1989 dali aj reálny zmysel, sme dlhé roky tolerovali, aby náš štát riadili ľudia,ktorí z tohto režimu profitovali, a len teraz zistili,že dávať verejne najavo staré praktiky nebude tá správna cesta, a tak sa začali naoko prezentovať ako sociálni demokrati,štátnici a proslovensky orientovaní reformátori. Vďaka nim sme dnes dospeli do štádia, že vety typu "školstvo treba zreformovať" nie sú ničím iným, než prázdnymi slovami do vetra, a ak sa ešte vôbec nájde niekto, kto týmto slovám uverí, tak je podľa môjho názoru ten najväčší idealista v krajine.Totižto postoj, akym sa naši verejní činitelia k tomuto rezortu stavajú, nás každodenne utvrdzuje v tom, že volebné programy strán, predkladané pred každým volebným cyklom, majú skôr hodnotu akého si vlastného PR, ktorého sú akýmsi nástrojom ako zneužívať našu nekonečnú naivitu, inak povedané, opakovane dokážeme alebo chceme veriť, že namiesto vlastného osobného prospechu, sú tú tí naši politici naozaj pre nás.
Mení sa len to,že raz nám vládne "pseudosociálna ľavica" s hodinkami v hodnote 20 000 EUR a s tak veľkým, pofidérne nadobudnutým majetkom , ktorým dokážu zabezpečiť celý svoj budúci rodokmeň, alebo keď už máme pocit, že nám svitá na lepšie časy a reálne sa bude niečo meniť, ako to bolo pri vláde z roku 2010,tak sa stane, že ich smelé plány a aspoň čiastočné dosiahnuté výsledky stroskotajú na ich vlastnej "hlúposti" a "egoizme".
Richard Sulík má čiastočne pravdu v tom, že pokiaľ ide o školstvo, nemôžeme reformy orientovať len na vysoké školstvo, ale začať musíme od nižších stupňov. Preto kladne hodnotím jeho myšlienku, že takisto aj stredné školy potrebujú niečo zmeniť na svojom systéme výučby a ekonomického fungovania. Lebo kto sa nad tým zamyslí, vie že dôležitosť stredných škôl spočíva v tom, že nás majú pripraviť na budúce vysokoškolské štúdium,a to tým, že nám poskytnú dostačujúce množstvo poznatkov k tomu, aby sme mali v budúcnosti na čom stavať, alebo, pre tých ktorí sa rozhodnú ďalej neštudovať, aby sa nestratili vo svete praktickej reality, ktorá raz, tak či tak, nastane pre všetkých. Samozrejme,prepojenie kvality výučby predstavuje reťazec, do ktorého treba zahrnúť aj základné školstvo, keďže už práve tam sa začína formovať to, čo Štefan Hríb strane SaS vytkol na jej nedávnom sneme- chýbajúci charakter a zmysel pre empatiu, ktoré sú veľmi dôležité pre budúcu osobnosť človeka.
A tu nastáva elementárny problém.Pokiaľ máme, a zároveň aj chceme skvalitniť školstvo,musíme predovšetkým opätovne dodať vážnosť učiteľskej funkcii. Pretože je to práve učiteľ, ktorý je akousi studňou naších vedomostí a nadobudnutých hodnôt.Tým,že ich nedokážeme adekvátne finančne ohodnotiť za to, akú dôležitú úlohu v našej spoločnosti zohrávajú, následne čelíme problému, že na školách začínajú stále častejšie učiť ľudia, ktorí nie sú motivovaní na sebe pracovať a tým pádom nemajú ani dostatočné množstvo poznatkov a predpokladov, aby mohli formovať budúce generácie. Stále častejšie vidíme, ako učitelia strácaju svoju prirodzenú autoritu, a žiaci tým pádom hneď vycítia, u koho si môžu dovoliť poľaviť a zároveň využiť jeho nekompetentnosť učiť tak, že si z nich robia posmech,znevažujú ich a zároveň škodia sami sebe. Samozrejme aj ja, ako každé iné dieťa, som vedel vycítiť,kedy si môžem dovoliť byť rozptýlený a podceňovať daný predmet len preto, že ma učila osoba, ktorá ma jednoducho svojim systémom učenia nevedela zaujať a vzbudiť vo mne akýsi prirodzený záujem o danú matériu.Takisto ,ak sú v dnešnej dobe žiaci aj pokarhaní, obrátia sa na svojich rodičov, ktorí sa prídu sťažovať do školy a postavia sa na stranu svojho dieťaťa, a potom častokrát nastane situácia, že učiteľ tlaku rodiča podľahne, len aby sa nezdiskreditoval vo svojej práci. Tým chcem povedať, že okrem učiteľa musí úlohu správneho vychovávateľa" zohrávať takisto aj samotný rodič, pretože v tomto prípade je učiteľ len sekundárnym vychovávateľom. Jeho kompetenciou je hlavne vzdelávať, a predstierať študentovi nové pohľady na veci, čím zároveň napomáha k jeho samotnému formovaniu aj po morálnej stránke,ale samozrejme nie v takej miere,ako samotní rodičia.
Ďalší problém prichádza vo fáze kedy žiak čelí prvej ostrej skúške svojho života, ktorou sú prijímacie pohovory na stredné školy. Dnes nie je tajomstvom, že kritériá výberu sú nastavené z roka na rok slabšie. Keď napríklad moji rodičia počujú, že dnes častokrát dochádza k tomu, že na gymnázium sa už bez problémov dostanú aj žiaci, ktorých vysvedčenia sú zdobené trojkami či štvorkami,tak už len prvoplánovo z ich reakcie viem vyčítať, že tu nastáva dosť závažný problém hodný zamyslenia sa. Ako má ten žiak pochopiť, že v živote nič nie je zadarmo, a treba aj niečo preto urobiť, aby dokázal uspieť a zároveň nadobudol motiváciu na sebe neustále pracovať? Nemáme tendenciu skôr vsugerovať tomuto mladému človeku už od ranného veku pocit, že môžeme mať čo chceme, bez toho aby sme si to aj zaslúžili? Keď raz dieťa na to nemá, či už z hľadiska jeho rozumovej stránky, alebo v inom prípade, preto že je príliš lenivé (Horšie ako chcieť a nevedieť je vedieť ale nechcieť),tak predsa nemôže byť prijatý na školu,ktorá je prezentovaná ako výber tých najtalentovanejších a najambicióznejších. Čo si žiak pomyslí, keď celú základnú školu ho učitelia zastrašujú, že ak sa chce dostať na gymnázium, musí sa aj snažiť a mať dobré výsledky, a napokon uvidí kto všetko dokáže úspešne prejsť prijímacím procesom? Veď nič zlé na tom nie je ak žiak ktorý jednoducho na túto školu nemá, sa prihlási do vzdelávacej inštitúcie, ktorá sa zameriava na to, v čom môže byť reálne aj úspešný, resp. v čom sa mu aj doposiaľ darilo.
A takisto, ako na základných školách, je dôležité, aby aj v stredoškolských budovách vyučovali ľudia, ktorí sú odborne kvalifikovaní na to, aby ďalej rozširovali naše "ratio". Pretoźe počuť ako dnešní stredoškoláci tvrdia, že: "Maturita je ako plot.Ak neprelezieš, tak ťa prehodia.", a ešte častokrát prejdu aj tak, že ich reálne ohodnotenie nezodpovedá ich naučeným poznatkom, podľa mňa poukazuje na istú pasivitu a nezáujem skúšajúcich voči tomu, čo bude so žiakmi a naším školstvom ďalej. V minulosti ten, kto predtým neštudoval na školách, ktoré mu odborne poskytli akýsi všeobecný rozhľad, a nenaučili ho istej systematike, tvorivosti a zmýšľaniu, vedel sám zhodnotiť, že častokrát popri aj o dve-tri triedy prevyšujúcich žiakoch na vysokoškolské štúdium jednoducho nemá a nebude sa tam ani hlásiť. Tým nechcem samozrejme diskriminovať ostatných mladých ľudí, ale je to podľa mňa jeden z faktorov, prečo keď sa dnes povie, že niekto študuje na vysokej škole na Slovensku, tak to v nikom nevyvolá akýsi ohromný pocit úžasu,nakoľko si povie, že je to už viac než bežné.
Chcel by som sa ešte pozastaviť pri systéme ohodnocovania študentov, s čím úzko súvisi aj spôsob prijímacích pohovorov či už na stredných, ale hlavne vysokých školách. Na jednej strane sa teba zamyslieť, či dnešný spôsob, akým žiak býva ohodnotený za svoju odpoveď,projekt,písomnú prácu atď.,to znamená obdržaním známky od 1-5 na zákaldných a stredných školách, a písmenami A-Fx na školách vysokých, je dostačujúci z hľadiska objektivity.Inými slovami, či je férové, ak študent ktorý odpovedal bližšie k trojke dostane dvojku, a zároveň ten,ktorý odpovedal na slabšiu jednotku dostane nakoniec dvojku takisto? Nebolo by lepšie zaviesť bodový systém ohodnotenia, ako napríklad vo Francúzsku, kde hlavne na základe skúšky vo forme testu je tento spôsob evaluácie študenta oveľa viac férový? A takisto pri odpovedi by to nebolo márne tiež, keďže vyučujúci by musel aj komplexnejšie rozobrať žiakovu odpoveď a pred všetkými povedať, kde mu ubral body, a čo zároveň bolo na jeho odpovedi pozitívne. Keď už som teda uviedol ako konkrétny príklad Francúzsko, mal som možnosť prostredníctvom programu Erasmus absolvovať predmety vyučované a hodnotené podľa ich vlastného systému. Vyučujúci nám dával jednak prácu na doma, ktorá spočívala v načítaní si dokumentov, ktoré nám zdieľal na stránke, a na ďalši týždeň si vždy jedna zo skupín mala na danú problematiku pripraviť projekt, kde prezentovala svoj názor na danú problematiku.potom po prezentácii projektu prišli na rad otázky žiakov a vzájomná diskusia spoločne s profesorom.Čiže už za svoju prácu počas semestra ste boli ohodnotení celkovo tretinou vašej konečnej známky.Druhú tretinu predstavovala 5 -stranová práca na doma, ktorú sme mali pripraviť individuálne, pričom taktika "ctrl-C a ctrl-V" nielenže nebola tolerovaná, ale ani nikoho zo študentov nenapadla. No a poslednú časť nášho celkového hodnotenia tvorila finálna písomna skúška, kde sme mali na konkrétnu tému napísať za tri hodiny dizertačnú prácu, za využitia našich vedomosti,ktoré sme nadobudli počas semestra. Teda viem z vlastnej skúsenosti porovnať, či mi dalo viac to, že som bol vedený k tvoreniu a vzdelávaniu sa počas celeho roka, alebo naopak naučiť sa týždeň pred skúškou kopu poučiek a teoretických poznatkov, ktoré som do mesiaca aj tak takmer všetky zabudol....
Druhý principiálny problém fungovania vysokého školstva je ten,ktorý sa viac než značne prejavuje aj v praxi. Jedná sa o to,že nám vznikol stav, ktorý by som pomenoval ako "inflácia vysokoškolských titulov." V skutočnosti je tento stav zapríčinený tým, že sme umožnili každému študentovi, ktorý si zaumieni, že nadobudne titul v konkrétnom obore, ho aj reálne získať. Ak sa mu to aj nepodarí na verejnej vysokej škole, stále ma možnosť ísť študovať na súkromnú VŠ, kde častokrát stačí, že si za titul doslova "zaplatí". A v praxi už nik nerozlišuje medzi osobou, ktorá titul získala poctivo, častokrát "roniac pot a slzy", a osobou, ktorá na to jednoducho mala finančné prostriedky a titul si kúpila.Áno,toto tvrdenie môžeme argumentovať tým, že veď predsa v praxi zamestnavateľ rozpozná, či sa študent niečomu reálne priučil, alebo nenadobudol poznatky potrebné k tomu, aby mohol danú funkciu zastávať.Avšak vieme, že v skutočnosti to takto nefunguje,a veľa študentov sa po skončení štúdií zamestná aj na základe rodinných či iných konexií, a jedinou vecou ktorá mu stojí v ceste, je pre neho "formalita", akou je obdržanie vysokoškolského titulu. Niekomu sa to môže javiť ako nejaký pocit menejcennosti z mojej strany, ale verte,že som ten posledný, kto by túto vec mohol posudzovať z hľadiska nejakej závisti alebo nenaplnených cieľov. Druhý závažný element, ako vyštudovať, spočíva v tom, že je tu možnosť študovať externe. Externé štúdium sa odlišuje od bežného denného tým, že sa študuje akoby na diaľku, a častokrát je umožnené hlavne pre tých, ktorí už pracujú, a popri práci chcú získať titul, ktorý potrebujú pre svoj kariérny rast. Lenže tento typ štúdia má podľa mňa dva závažné nedostatky.Prvým je,že na väčšine vysokých škôl platí pre týchto "externistov" tzv. pozitívna diskriminácia, to znamená, že nie sú na nich kladené také veľké nároky ,čo "bežný" študent pociťuje častokrát hlavne na samotných skúškach, kedy sa s externým študentom stretne a vie,že druhý menovaný je hodnotený vrámci "prižmúrenia oka" skúšajúceho.Totižto ide o privilegovanú skupinu študentov, ktorí si narozdiel od "denných" musia za svoje štúdium pravidelne platiť, a napomáhajú tak vysokým školám aby mohli finančne existovať.Druhým nedostatkom je, že ak študent na dotyčnej Univerzite nevyštuduje svoj denný typ štúdia, má stále možnosť zvoliť si, že bude študovať externe, a to tak, že mu dokonca uznajú predmety, ktoré už absolvoval počas denného štúdia.Potom napríklad na takej právnickej fakulte,dospejeme do stavu, že pojem "právnik", absolvent tej a tej Univerzity, už nie je považovaný za niekoho, kto si zaslúži v spoločnosti istý status dôležitosti a obdivu, ale je to len jeden z mnohých, ktorý pribudol do už aj tak extrémne presýteného trhu právnicky vyštudovaných osôb.A to sa netýka len oblasti práva.Čoraz viac viditeľné to je už aj na ďalších dôležitých univerzitách ekonomického či medicínskeho zamerania, aj keď v prípade medicíny to nie je až v takom rozsahu.
Takisto, je potrebné sa zaoberať aj problémom, ktorý spočíva v tom, že samotné prijímacie skúšky na VŠ sú podľa môjho názoru jednak predražené ( porovnajte si poplatky a časovú efektivitu podania prihlášky v ČR a SR), a zároveň efekt problému "stredného školstva" sa už prejavuje aj na univerzitách,t.j. študenti sú prijímaní bez absolvovania prijímacých skúšok.Toto všetko vedie k situácii, že univerzity sa snažia všetkými prostriedkami udržať si svoju kredibilitu, a tým, že sú závislé od počtu študentov, sa dnes na VŠ dostane pomerne každý,teda aj ten, kto predtým študoval na stredných odborných školách, kde nie je reálne možné, aby študenti, ktorí tu zmaturovali mohli svojimi vedomosťami konkurovať napríklad takému gymnazistovi a, s prižmúrením oka, aj absolventovi Obchodnej akadémie. Zase poznamenávam,nechcem podceňovať tento okruh ľudí,ktorí, ak sa veľmi posnažia, môžu dobehnúť spoň sčasti,čo zameškali, ale pokiaľ má v spoločnosti panovať istý princíp a poriadok, musíme brať tento fakt ako hodný nášho zamyslenia sa. Pretože takisto aj tu dochádza k následnej diskriminácii tých študentov, ktorí boli od malička vedení k tomu, že ak chcú ísť raz "za právnika", "za ekonóma" atď,. musia sa učiť, aby sa najprv dostali na vhodnú strednú školu, ktorá mu dá potrebné vzdelanie, a až potom sa môže reálne uchádzať o miesto študenta na Univerzite. A tu sa vraciam k problému, ktorý som spomenul na začiatku v súvislosti s nedávnym vyjadrením Richarda Sulíka.Máme prebytočné množstvo vysokých škôl, kedy konkurencia je už viac než nezdravá, čo má práveže opačný deštruktívny efekt, pretože čelíme krutému faktu, kedy veľká časť vysokých škôl má existenčné problémy, ktoré idú na úkor kvalitnej výučby a produkovania ľudí, ktorých životopis by mal, za normálnych okolností ,z pohľadu potencionálneho zamestnávateľa atraktívny charakter, už len na základe toho, že záujemca o pracovné miesto vyštudoval jeden z odborov na dotyčnej univerzite.Predsa nie je možné, aby ste na skúške od skúšajúceho počuli vetu typu : "Ja tu nie som na to, aby som vás selektoval. Selektovať vás bude až trh." Pýtam sa.Nemalo by to byť naopak?Že selektovala by škola a trh by nebol zaťažovaný v takej miere?
Vrátim sa ešte ku problému, ktorý som spomínal vrámci stredoškolského vzdelania. Aj na vysokej škole pôsobia vyučujúci, ktorých morálna alebo vedomostná kompetencia by za nromálneho stavu tvorila prekážku vrámci jeho výkonu tejto funkcie. Samotného ma niekedy zamrzí, že na VŠ pôsobia ľudia,ktorých minulosť vyvoláva značný morálny rozpor v tom,či je natoľko nevyhnutné, aby sa obetovala povesť školy za to, že bude mať o jedneho profesora viac. Ako je možné,že jeden nemenovaný bývalý politik za HZDS, ktorý v minulosti šoféroval opitý a nabúral po ceste do jednej z priľahlých krčiem a namiesto vyvodenia zodpovednosti sa ešte arogantne usmieval do kamier a rozprával čo všetko vypil, dnes učí budúcich právnikov o tom, ako má fungováť právny systém v štáte, a aké sú záladné hodnoty,na ktorých tento systém bazíruje,alebo čo rozumieme pod pojmom morálka? Čo takí ľudia zažívajú pri tom, keď nám rozprávajú poučky typu "Právo je umenie dobra a spravodlivosti" , a pritom si pozriete video na internete, kde si na druhý deň takýto človek bez ostychu prevezme zadržaný vodičský preukaz a odvezie sa na Univerzitu prednášať o tom, v čom spočíva rovnosť pred zákonom?
Na záver, aj keď musím dodať, že nie som žiadny odborník na slovenské školstvo,som dospel k názoru, že reformovať túto oblasť nebude krátkodobou záležitosťou .Ale pre začiatok by bolo stimulujúce, ak by sa to, čo sa roky sľubuje(aj keď nejde o ucelené návrhy), začalo premietať aj do snahy o reálne činy.V takýchto záležitostiach by nebolo na škodu, keby sa vláda s opozíciou snažili čím skôr nájsť spoločné riešenia. Pretože strana ktorá má v súčasnosti svojho ministra v rezorte školstva, a ktorá paradoxne vládla v minulom volebnom období "jednofarebne",nemôže donekonečna len sľubovať, ale už je načase, aby aj reálne začala konať.Po voľbách ste chceli tri mesiace, dnes je to už takmer rok.Tak sa činte,kým nie je neskoro!Príkladov je viac než dosť-Fínsko,Francúzsko,Nemecko. A dajte šancu ľuďom ako slečna Hlávková mysliac na budúce generácie ako naozajstní štátnici....
