Ľudia sa tlačia jeden cez druhého, narážajú a potom ich tváre zazerajú na seba. Také zamračené, nahnevané a zlobou poburcované pohľady na vás hľadia zo všetkých svetových strán a je ich toľko, že ich ani nespočítate. Len Luciin nie je taký. Usmievavý, milý, dobrosrdečný. Plnými dúškami vníma všetko, čo sa okolo nej deje. Je síce pravda, že nechápe, ako sa môžu tak škaredo pozerať, keď je dnes tak krásne. Slniečko, hneď potom ako ráno vstalo, pohladilo každý domček, stromček, každú osôbku v tomto či inom meste, dokonca aj všetky lístočky a lupienky kvietkov z celej flóry. Prosto celý svet, zazdalo sa Lucke. Ani vietor veľmi nefúkal-len taký malinký vetrík pofukoval, aby ochladil trošku každého a ženám, slečnám a dievčatkám podvíhal vlásky, aby ich trochu rozstrapatil, lebo je to šantivý vánok. A je vidno, že je mužského rodu, lebo aj pod sukne sa dostáva, a aj že je vtipálek, lebo chlapom a mužom v oblekoch nadvihuje kravaty. Lucka sa na tento obraz len usmieva. Je vtipné, pomyslí si, keď takému statnému a zlatému mužovi, ktorému oblek náramne pristane, lebo mu ešte viac pridáva na mužnosti a príťažlivosti, plantá kravata červená ako krv okolo ramena pravej ruky, v ktorej drží veľkú čiernu tašku na notebook, až za chrbtom. Lucii to pripomína čierneho psíka, ktorý potom ako rýchlo utekal, len pomaly kráča na svojich ťažkých labkách a červený jazyk mu visí z papule a ťahá si ho tiež okolo pravej labky za sebou. On však nič nedrží. Všetko je také príjemné a pekné. Tak prečo? Prečo to tí ľudia nevidia? Všetci sa len ponáhľajú za svojim cieľom a je im jedno, že aj cez mŕtvoly-hlavne že dosiahnu, čo chceli. Nie je to ale potom od nich trošku snobské? Mohli by spomaliť tempo a nie len pri chôdzi, ale aj v celom živote. Neuškodilo by im to. Však sa aj vraví: ,, Čo vám neublíži-to vás posilní. " Nemuseli by byť takí nevrlí a neosobní. Ublížilo by niekomu, ak by, keď vojde do obchodu, pozdravil predavačku, ktorá tam sedí od rána a pracuje, a keď vychádza, povedal: ,, Dovidenia. " ? Dve slovká: Dobrý a Dovidenia. Také jednoduché. A aj tej predavačke by tým urobil radosť. Niekto, kto by staršej pani pomohol cez prechod. Stratenému dieťaťu našiel rodičov. Mladej pani vyniesol kočík s malým dievčatkom do autobusu. Zablúdenému zvieratku vyhľadal majiteľa. A mnoho ďalších drobností. Tak málo stačí a svet je hneď krajší. ,, Nájde sa niekto taký?" pýta sa nahlas Lucka, no skôr asi sama seba. Nik neodpovedá. ,, Myslela som si, že nie... " povie smutne. Ešte raz sa poobzerá okolo seba, pomyslí si, že je to len sen a toto je skutočná realita. Zavrtí hlavou a stratí sa v dave uponáhľaných, nevrlých, do seba vrážajúcich ľudí.
