Túto sobotu sme sa v slovensko-česko-holandsko-čínsko-nemecko-austrálskej zostave vybrali na tradičný výlet do centra. Rozhodli sme sa, že budeme mimoriadne aktívni a v skorých ranných hodinách sme sa vybrali do rozsiahlych parížkych katakomb. Pozostatky starých parížanov tam boli prevezené v 18. storočí, aby sa zabránilo šíreniu nákaz z miestnych cintorínov. Na moje potešenie z kostí nerobili žiadnu špeciálnu výzdobu ako napríklad v Kutnej Hore, ale nechali ich spokojne ležať na kope. Na steny pridali básne a citáty na zamyslenie. Po skončení prehliadky nám skontrolovali tašky, aby sa presvedčili, že sme nič neukradli :).
Našou druhou zastávkou bol Panthéon. Pôvodne mal fungovať ako bazilika, ale vo víre francúzskych revolúcií sa z neho stala budova na vyjadrenie úcty najvýznamnejším francúzom. V jej podzemí môžeme nájsť hrobku Voltaira, Rousseaua, Marie Curie (tá zasa až taká francúzska nebola) a mnohých ďalších. V hlavnom priestore Pantheónu sa nachádza obrovské Foucaltovo kyvadlo a ja verím, že sa nájde dobrá duša, ktorá mi vysvetlí, ako funguje. Naša ekonomická skupinka v tomto ohľade suverénne zlyhala :).
Ako ste si všimli, zhodou okolností sme sa vybrali na dosť morbídne miesta. Do tretice sme sa chceli pozrieť do Invalidovne, v ktorej je pochovaný Napoleon. Bohužiaľ sme prišli pol hodiny pred záverečnou, takže sme sa radšej presunuli do Múzea Quay Branly. Sú tam zaujímavé staré umelecké objekty z rôznych častí sveta. Ako väčšina múzeí v Paríži, aj toto je dosť veľké a neboli sme schopní ho prejsť celé.
Okolo pol ôsmej nás totiž prepadol strašný hlad. Preto sme sa vybrali do úplne najvzdialenejšej reštaurácie na druhom konci centra. Jednu dobu som si myslela, že: 1. umriem 2. ešte predtým zabijem toho, čo to vymyslel. Našťastie sme dorazili skôr, ako som stihla niektorý z týchto zámerov uskutočniť.
Jedlo bolo z tradičnej francúzskej kuchyne, chutilo výborne a na Paríž bolo dokonca aj v rozumnej cene. Takže sme sa plnými žalúdkami šťastne vybrali domov.
Čo čert nechcel, o pol minúty sme nestihli náš priamy vlak. Nastúpili sme do iného, dúfajúc, že stihneme prestúpiť a nebudeme niekde v hornej-dolnej pol hodiny mrznúť. Podľa našich prepočtov nám to malo vyjsť presne na minútu a to v prípade, že budeme bežať.
Naša motivácia bola veľká a po zastavení vlaku sme sa ako o život rozbehli k nášmu vytúženému stroju. A padli sme do rúk revízorom, ktorí si zjavne mysleli, že utekáme pred nimi :).
Našťastie im celkom rýchlo došlo, že lístky máme a nechali nás bežeť ďalej. Boli sme asi 200 m od nástupišťa, na ktorom sa jasne vynímal náš vlak. Posledné metre boli kritické, ale podarilo sa nám dobehnúť s asi pol minútovou rezervou. Naša radosť bola veľká!
A všetci sme sa zhodli, že je čas začať pravidelne športovať :).
