Som Rómka, ktorá má snahu o prebudenie myšlienok vzájomnej tolerancie, rešpektu inakosti a vzájomnej akceptácie. Samozrejme, nedarí sa mi to, pretože vo všeobecnosti v našej spoločnosti nie sme vedení k týmto myšlienkam od malička. Chýbajú nám dva základné predpoklady k živeniu týchto ideí a to je výchova v rodine a výchova v škole.
Škola je v prvom rade odrazom našej spoločnosti. Ak teda tieto idei v nej nie sú ukotvené, ako ich môžeme prenášať do školy? Neuvedomujeme si však možno to, že ak chceme, aby naša spoločnosť tolerantnejšia bola, potom prostriedkom k tomu je aj výchova v škole.
Škola teda má byť pre dieťa prirodzeným a harmonickým prostredím, ktoré má nielen bez rozdielu vzdelávať, ale aj vychovávať. Dnes, vytváraním umelého rovnostárskeho prostredia, ktoré uprednostňuje vzdelávanie na úkor výchovy, deti túto možnosť nemajú a inde sa to nenaučia.
Výstupom takéhoto vzdelávania je bohužiaľ vo svojej podstate nepripravenosť na akúkoľvek inakosť, vo vzťahu k rómskym deťom končiaca vo väčšine prípadov segregáciou.
Tradičný a uniformný systém vzdelávania v našich školách však nie je diskriminačný len vo vzťahu k deťom rómskym, alebo chudobným, ale i k deťom s dysfunkciami, deťom prisťahovalcov, deťom nadaným, talentovaným, či akokoľvek iným. A pritom naša spoločnosť nie je heterogénna. Každý z nás je jedinečný, výnimočný, niekto umelecky orientovaný, iný preferujúci praktické zručnosti, niekto len jednoducho menej komunikatívny, alebo bez znalosti nášho jazyka, iný prichádzajúci z nepodnetného prostredia, či s inými kultúrnymi zvyklosťami.
Sú naše školy na takúto rozmanitosť pripravené?
Súčasný frontálny spôsob vyučovania na školách je zameraný na poznatky, resp. na obsah ( v tejto chvíli je jedno, či to nazveme osnovami, alebo tematickým plánom.) Cieľom vzdelávania je, aby žiaci zvládli obsah učiva a tomu prispôsobujeme štruktúru vzdelávacieho procesu. Žiak sa stáva objektom vzdelávania. To, či sme ako učitelia úspešní kontrolujeme, porovnávame, meriame - nakoľko sa žiak približuje k ideálu. Ak sa žiak od ideálu vzdiali akýmkoľvek smerom, stáva sa bremenom a záťažou, jednoducho nežiaducim. Výsledkom je vytváranie homogénnych skupín roztriedených podľa výkonu - špecifické potreby, dysfunkcie, sociálne znevýhodnení, retardovaní, nadaní, normálni. Na všetkých máme pekné škatuľky. Vyhovuje tento systém každému dieťaťu? Určite nie. Čo teda môžeme urobiť? Postavme na miesto obsahu jednoducho žiaka, jeho schopnosti, záujmy, či špecifické potreby. Potom sa obsah stane iba prostriedkom k splneniu cieľa. Žiaci budú pracovať na spoločných témach, možno rozdielnym tempom. V princípe však začneme uplatňovať individuálny princíp. Práve ten je nevyhnutným predpokladom k premene tradičnej školy na modernú, o čo sa snažíme už od roku 2001. Už viac ako desať rokov predsa vieme, že aktuálny frontálny systém vyučovania je typický pre industriálnu spoločnosť 20. storočia. Ak naozaj chceme vybudovať vedomostnú societu, potom musíme pristúpiť k individuálnej výchove založenej na princípoch vnútornej rôznorodosti, budovaní spolupráce s pochopením, že každý žiak má právo na vlastné tempo v rôznych odboroch a že obsah by mal byť chápaný komplexne a medziodborovo.
Práve vo vzťahu k vzdelávaniu rómskych detí, rovnako aj vo vzťahu ku všetkým deťom na Slovenku, môže byť zmena nášho tradičného uniformného vzdelávania založeného na memorovaní na úrok rozvoju potenciálu dieťaťa vykúpením a efektívnym riešením.
Takýto systém vzdelávania nie je v okolitých štátoch ničím novým. Snáď len na Slovensku máme problém uveriť, že by to mohlo fungovať. Napríklad aj ako nástroj pri riešení vzdelávania rómskych detí z málopodnetného prostredia.
PS: Pre tých, ktorí ste sklamaní týmto návrhom na riešenie rómskej otázky, prosím nebuďte ... Prídu ďalšie blogy, do jedného sa to všetko nezmestí. :)
