Chcela som predávať lieky. V mojom okolí zrazu každý poznal aspoň jedného človeka, ktorý to robí alebo robil. Všetci ,,predavači liekov,, ( ospravedlňujem sa za hanlivé označenie) boli šťastní a bohatí. Aspoň to bola verzia. Budeš mať auto, telefón, flexibilný čas a budeš si vedieť zariadiť život. Čo môže byť lepšie?
Obliekla som si tmavé nohavice a bielu blúzku. Na recepcii mi ponúkli vodu, zaliala som dvoma hltmi nervozitu, ktorá mi zvierala hrdlo.
Prišiel po mňa pán v obleku, mal pevný stisk ruky a iskry v očiach. Obrovský sympaťák. Zoznámil ma s ďalším kolegom, opäť mi naliali minerálku, a všetci traja sme sa usadili. Nasleodvali tradičné otázky typu prečo teda nie som herečka, keď som si päť rokov myslela, že ňou budem a chcem byť. Pýtali sa ma ako vidím seba samu, aká som povaha, v akom znamení som sa narodila. Pohovor prebiehal v mierne spotenom tempe, ale vcelku bezbolestne. Až kým sa vo dverách neobjavil chlap v tmavom obleku a šedivými vlasmi. Posadil sa, nepodal mi ani ruku ani sa nepredstavil. Slušný človek to bol.
Opýtal sa ma koľko basketbalových lôpt sa zmestí do veľkého bazéna. Naklonila som hlavu mierne doprava, naznačujúc že som zrejme dobre nepočula. Arogantne sa pousmial. Zrejme som zbledla, lebo jeden z tých milých mi znovu nalial a posúril ma nech sa pokojne napijem. Spýtavým pohľadom som mu prešla po tele a zastavila som sa na tvári. Naznačil odhodlaný výraz, priam až dračí, nech sa nebojím. Pozrela som na pána nepríjemného, dlho som sa mu dívala do očí v snahe oslabiť jeho zbrane, naznačiť že prichádzam v mieri. No on vytiahol ďalší meč. Opýtal sa ma či je táto otázka pre mňa problém. Povedala som, že matematika nie je môj najlepší priateľ. Znovu odfrkol. Vysúkala som zo seba, že musíme poznať objem bazéna. Dvaja milí sa usmievali, vraj áno výborne, máte logické myslenie.
Asi desať sekúnd po mojom radostnom vydýchnutí sa ma spýtal, akoby som predala chladničku eskimákovi. Predstavovala som si ako na nich všetkých pľujem a oni si bezmocne utierajú tvár rukávmi svojich drahých sák. Bolo by na zvracanie,všetko, minimálne tie tri poháre mierne perlivého rajca sa mi tlačili von. Uväznená na tej stoličke, s týmito tromi nešťastnými chlapmi. Ako som sa dostala až sem? Čo som vo svojom živote urobila zle?
S pomocou jedného z tých milých som odpovedala, že asi jednoducho keďže v iglu je teplo a vonku je príliš zima. Skvelé.
Nebola som si istá, či mám na sebe nejakú suchú časť oblečenia. Blúzka je biela, ale čo ak je vidieť, že by sa dala žmýkať?
Rozplakala som sa až vonku.
Po tých eskimákoch ešte nasledovala jedna kontrolná. Vraj, haha, mu ju dal Bill gates a dáva ho každému na pohovore. Prečo je poklop kanála guľatý? Odpoveď mi nepovedal, vraj je to tajomstvo. Priateľ mi asi desať minút na to do telefónu odpovedal: Mňa sa to tiž pýtali vo firme, vraj je to preto, že ak by mal poklop iný tvar v inej polohe ľahko spadne, v tvare gule by sa to nemal stať.
Ale psssst, je to prísne tajné.
O dva dni volali, že nie som dosť asertívna na tento job. Jáááj, a mám sa držať herectva. Ok, vykonám. Nabudúce keď pôjdem okolo národného, zabehnem tam, že ma posiela farmaceutická firma.
