Asi málo. Ten náš taký bol. Okrem toho, že sa tam dal zahnať hlad po „skvelom" obede z jedálne, našli sme v ňom chvíľku na porozprávanie, vtipkovanie, či poplakanie, poprípade blicnutie :-) Jej bufet niesol názov Dúha. Nechápala som prečo, tak som si jedného dňa popýtala vysvetlenie. „Majka, vieš, aj napriek svojim handicapom a problémom, ktoré máte, viete sa smiať a všetko zvládať s nadhľadom. A tak je to aj s dúhou. Je krásna a objaví sa, keď prší. Preto ten názov Dúha." Hoci sama mala častokrát starostí vyše hlavy, vždy nás dobíjala energiou, vedela vypočuť, poradiť a aj objať. Vždy som sa tešila na poobedia, kedy som si utrhla aspoň kúsok času na oddych a pár viet s ňou, poprípade s ďalšími kamarátmi, ktorí sa tiež zvykli zastaviť. Nie raz to dopadlo nakoniec tak, že nás pri preberaní všeličoho možného aj nemožného našla záverečná. No vždy som sa tešila na ďalší deň, kedy idúcky okolo zasa zakričím: „Dobrý deň, tetuška!"
21. nov 2010 o 22:39
(upravené 21. nov 2010 o 23:45)
Páči sa: 0x
Prečítané: 903x
Dobrý deň, tetuška!
Veta, ktorá je spojená so spomienkami na úžasného človeka, ktorý sa navždy zapísal do môjho srdca. Školský bufet. Väčšina z nich je úplne obyčajná. Vystojíte rad, kúpite si niečo na občerstvenie a idete si zasa po svojom. No koľko z nich je takých, z ktorých sa ozýva smiech, ktoré majú svoj príbeh, svoju dušu, ktorú im vdýchol človek, ktorý stojí za pultom a obslúži vás vždy s úsmevom, poprípade k tomu pridá otázku, ako sa máte?
Mária Košťálová
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
