Living for the fame. Ak ste posledné mesiace nežili na výskumnej stanici v Antarktíde, alebo neskúmali život vo vzdialených kútoch ne/konečného vesmíru, určite ste museli počuť o Xfactor-e. Pravdupovediac, mne to ešte donedávna pripomínalo skôr kozmetickú značku než celosvetovo úspešnú súťaž. Ale bola som zvedavá. Konzumný divák vo mne sa ozval a tak som to začala sledovať. Pravdupovediac, bola som prekvapená, ako sa sebavedome a priamo tie nádejné hviezdy o sebe vyjadrovali...dajte mi päť rokov a budem lepší ako Jey-z, na túto príležitosť som čakal celý život, narodil som sa, aby som bol hviezdou, a podobne. Osobitne ma zaujal jeden mladý atraktívny muž, ktorý o sebe skromne vyhlásil, že postúpi preto, ako vyzerá sexi ajednoducho o to tam ide. Chudák chlapec, asi zabudol na maličkosť, čo je akisto potrebná - hlas. A ja som sa začala zamýšľať, prečo sa vlastne tí ľudia do tej súťaže hlásia.A napadlo mi len jediné slovíčko - sláva.
Možno nie všetci, ale väčšina. Sláva. Teraz alebo nikdy. Najväčšia príležitosť môjho života. Ak sa nedostanem ďalej, všetky moje nádeje na lepší život zhasnú. Už nikdy viac nemienim predávať burito. Nuž,ak im to prinieslo šťastie, prosím. Ale pýtam sa: v čom bol ich život doteraz horší a menejcenneší ako ten v žiari reflektorov?
Skvele to opisuje Nickelback v piesni Rockstar. Všetci chceme byť niekde v kútiku duše rockové hviezdy. Otázne je, či by sme sa cítili naozaj lepšie a spokojnejšie. Možno áno, kto vie. Dovtedy budem radšej žiť svoj život, ktorý má od slávy a titulkách a v hitparádach na míle ďaleko. Aspoň mám pokoj. Ten pokoj, ktorý bojovníci za popularitu vymenili za nonstop obliehanie paparazzov.
