Ale nebolo to jednoduché. Sieť ma len tak ľahko nechcela prepustiť. Držala ma príliš silno nato, aby som sa dokázala vymaniť z jej pút. A darilo sa jej to naozaj geniálne. Moju úbohú otupelú hlávku lákala nevinnými návnadami - len na chvíľu, čo ak mi niekto niečo okomentoval, už len tomuto odpíšem a ...a potom už naozaj...pôjdem..pôjdem??......a kam?...bohužiaľ, potom väčšinou prešlo 20, niekedy dokonca 30 minút a ja som sa opäť vrátila do náručia Siete. Tam som sa cítila ako v inom svete. Akoby sa mi pred očami mihali biele obláčiky na belavej oblohe. Ten slastný pocit z prehľadu o každom a o všetkom, čo sa práve deje, všaj netrval dlho - pokiaľ pre vás zopár hodín neznamená pojem dlho.
No neskôr mi to došlo. Viac som žila sledovaním životov ľudí, ktorých som potvrdila (nie považovala) za svojich priateľov, než aby som žila....proste len žila, nič viac. Život. Môj. Musím to skončiť, veď toto nie je užívanie, ale živorenie. Nerobí ma to šťastnou. Veď z tých 298 ľudí by som skutočných priateľov vedela spočítať na prstoch jednej ruky. Tých, s ktorými sa ani nezdravím, by som však mohla zrátať na prstoch oboch rúk aj nôh dohromady. Ale Sieť mi šepkala: "Ak odídeš, stratíš ich...navždy. Zabudnú, že existuješ. Nebudeš mať poňatia, kam ich vietor zavial. Dávam ti kľúč k ich fotografiám, videám, ale ak ma opustíš, ty sama sa vzdáš toho kľúča."
Boj bol dlhý. Vyčerpávajúci. Trval zopár mesiacov. Niekoľkokrát som sa pokúsila vytrhnúť zo Siete. Ale bola som v nej zamotaná príliš nato, aby stačilo len deaktivovať účet. Po 3 dňoch som sa k Nej vrátila ako k nejakému magnetu. Môj brat, ktorého Sieť nezvábila do svojej pasce, chcel pomôcť. Zmenil mi prístupový kód do Modrobieleho otroctva. Ale Sieť lákala čoraž naliehavejšie. Keďže aj to sa dalo vynulovať a zriadiť si nový kód - povedala som si - dosť. Celá bezradná zo svojej neschopnosti jednoducho "len odísť" som si otvorila Knihu. A tam stálo:"...takto pevne stojte v Pánovi, milovaní! Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva." Gal 5,1...bolo to ako blesk...z jasného...neba?...jediný spôsob, ako sa vymaniť zo služby Sieti, bolo vymazať si všetkých 298 ľudí, ktorých som mala označených ako "priateľov" a samozrejme, predtým, ako som si denifinívne zrušila účet, som ešte vymazala svoje fotografie a mnohé iné údaje. Viem, že ak by som to neurobila, Sieť by ma mala čím vydierať. Teraz už nemá.
Dnes môžem povedať, že som šťastná.Zvlátne, aj bez Siete. Alebo možno práve vďaka jej neprítomnosti. Stále tomu nemôžem uveriť. Bola to hlúposť? Možno. Ale ak to má pre mňa nejaké pozitívum, tak to, že sa práve pôjdem korčuľovať. Je krásny slnečný jarný deň. Nedeľa. A slobodní ľudia v nedeľu zvyknú vybehnúť von...možno len na chvíľu uniknúť z virtuality do reálneho sveta.
