Formalita.
Priznám sa, že nepatrím zrovna k tým, torí si potrpia na formálne recepcie, povinné slávnosti, oblečenie v krojoch pri slávnostnej príležitosti (na dedine je to bohužiaľ ešte tak), či zdvorilostné frázy plné prázdnych slov pri odovzdávaní kytíc a podobne. O to viac ma zaráža, keď v nedeľu vidím v chráme skôr módnu prehliadku než bohoslužbu. Formálnosť. Povrchnosť. Vysoké opätky, kostýmčeky, klobúky, hrubý make-up...skrátka to ty-pi-cké oblečenie "dokostola". Práve preto som mala vždy radšej obrady cez týždeň. Vtedy tam príde len ten, kto chce. A tá hŕstka ľudí vás vôbec neodsudzuje, ak tam prídete vo vyťahanom tričku a potrhaných džínsoch.lebo to je iná kategória. Nie tá nedeľná. Tam by ste boli za neslušné dievčisko, ktoré svojím nevkusným oblečením uvrhne celú svoju rodinu do niekoľkomesačnej kliatby ohovárania. Prečo? Pretože sa to nepatrí!
Vlažnosť.
Nad tým sa už ani nezastavujem. Prečo? Považujeme to už predsa za to, čo patrí k "normálnosti". Priemerný kresťan 21. storočia si predsa raz za čas (počas strednej minimálne každý piatok večer) aj vypije, aj pofajčí ráno pri škole, na diske sa občas "podarí" s niekým "poriešiť", a to nerátam tie sladké ohovárania učiteľov,spolužiakov, kamarátov. A spomínať ťaháky, podvody na testoch a iné "normálnosti" hádam ani nemusím. Úprimne, ani trochu sa nečudujem ateistom a neveriacim, ktorí nechcú vstúpiť medzi "nás, vrajkresťanov". V reálnom živote totiž nevidno žiaden rozdiel v správaní sa kresťana či nekresťana. Je to smutné. A áno, podľa seba súdim Teba. Bohužiaľ, aj ja som spadla do kategórie man. Prinútili ma v nej naučiť sa plávať, ina by som sa v tej žumpe utopila. Ale mám toho už plné zuby.
Zmysel.
To, čo odlišuje slobodných duchom od otrokov konformity. Tí prví totiž vedia, prečo veria a v čo resp. v Koho veria. Poznajú ZMYSEL svojho konania. O preto ich tá viera aj napĺňa. To sa žiaľ ani zďaleka nedá povedať o spomínaných "otrokoch konformity". Títo chodia do ostola, pretože im povedali, že sa to takto robí. Slávia Veľkú Noc, pretože ju slávia všetci naokolo. Kupjú si na Vianoce darčeky, pretože je to "taký zvyk". Nevidia pravý ZMYSEL Vianoc, Veľkej Noci. Možno za to nemôžu. Možno im to nikto nepovedal. Smutné? Možno. A možno nie.
Výnimky.
Potvrdzujú pravidlo. Osobne tieto výnimky poznám. A nie je ich málo. Viete, tu v Prešove je skutočne mnoho rôznych spoločenstiev, kde sa realizujú mladí kresťania, ktorí spoznali ZMYSEL. Sú to neobyčajní ľudia, vždy ochotní pomôcť, vypočuť, a ozdobiť upršaný deň hoci len zdvorilostným úsmevom. Ale predsa úprimným. Väčšinou sú to moji rovesníci. Práve im ďakujem za to, že som neprestala veriť, že kresťanstvo ako také má čo povedať aj dnes. A viete prečo? Prečo bezohľadu na to, či to 98% ľudí zapísaných v matrike ako príslušníci katolíckej cirkvi praktizujú alebo nie, viera je v podstate len o láske. Láske ako cite. Láske ako rozhodnutí odpúšťať. Láske ako rozhodnutí priať dobro aj tým, ktorí na nás kašlú. No viera je predovšetkým o Láske ako konkrétnej osobe. Ona totiž tomu všetkému dáva ZMYSEL.
Kto ho zakúsil, rozumie, čo to znamená byť slobodný duchom.
